Článok pokračuje pod video reklamou
NITRA. „Vďaka môjmu druhému filmu Nylonový mesiac som sa stal na chvíľu pánom Korza v Bratislave. Všetci vlasáči ma úctivo zdravili, lebo som im dal pečiatku, že majú dlhé vlasy kvôli nakrúcaniu," spomína režisér Eduard Grečner. „Doba nebola tolerantná. Jedna línia vo filme sleduje konflikt mladých, ktorí žili skupinou Beatles a starších, celý život sa pretvarujúcich kvôli kariére."
Režisér, dnes už starší pán, navštívil festival premietania slovenských filmov v Nitre. Na nakrúcanie svojho počinu si pamätá veľmi dobre. Hlavným motívom bol príbeh lásky, v kontexte obsahoval ale veľa prvkov, ktoré sa totalitnej moci nemuseli páčiť.
„Nebolo vôbec jasné, či sa film hodí do socialistického realizmu. Spoločenské pomery boli zosmiešňované od úplneho začiatku filmu, od falošného prejavu kandidáta na post riaditeľa, ktorý predniesol na pohrebe starého riaditeľa. V dramatickej komisii, ktorá posudzovala film nesedeli hlúpi ľudia. Takmer to neprešlo. Našťastie, pomohli nám Dominik Tatarka či Alfonz Bednár, ktorí vtedy mali záujem pomaly demonotovať režim," vysvetľuje Grečner.
Šesťdesiate roky
Vraví, že vtedy bola moc veľmi prísna na to, ako sa kto obliekal či aké mal vlasy. Vlasáčov odvádzali policajti na stanicu a strihali dohola. „Ak by som mal o centimeter užšie nohavice ako povoľuje norma, nedovolili by mi stať sa režisérom," povedal režisér. „Ešteže šesťdesiate roky boli oproti päťdesiatym uvoľnenejšie."
„Nakrúcanie sprevádzalo mnoho realizačných problémov. Napríklad zimné scény. Na sneh sme čakali tri týždne, film už chceli kvôli tomu odvolať. 9. mája 1964 napadlo na Chopku 90 centimetrov sneho a my sme za deň natočili scény, ktoré sme plánovali na týždeň. Hneď potom sa sneh roztopil. Mimochodom, za túto zimu nás kritici očiernili - že vraj sme použili gýčovitú zadnú projekciu, fotografie. V skutočnosti to bol autentický slovenský gýč, naozajstná príroda. Lebo slovenská príroda je taká krásna, že sa ponáša na gýč," hovorí Eduard Grečner.
Autorka literárnej predlohy Jaroslava Blažková sa k filmu nikdy nevyjadrila. Režisér Grečner si myslí, že sa jej jeho práca nepáčila. „Vniesol som tam niektoré prvky, ktoré ona nemala. Ona svoj text napísala ľahkým perom, ja som to možno zaťažil filozofickým obsahom. Ale je bežné, že autorom románov sa nepáči filmová adaptácia." Blažková emigrovala do Kanady a Grečner ju viac nevidel, hoci po revolúcii sa viackrát vrátila navštíviť domov.
Spišák medzi nehercami
Eduard Grečner si spomína aj známeho nitrianskeho herca Karola Spišáka. „Pre film bol veľkým prínosom. Pamätám si ako sa Karol cítil trochu dotknutý, že som ho zaradil medzi nehercov. Ale ja som mu povedal, veď Michala Dočolomanského som zaradil do svojho prvého filmu a celá jeho rola spočívala v tom, že so zubnou kefkou prešiel po chodbe. A neurazil sa. Vo filme inak hrali takmer samí neherci. Bolo to realistickejšie ako divadelný pátos profesionálnych hercov," povedal Grečner.
Režiséra preradili po roku 1968 do dabingového štúdia. „V dabingu som bol za trest, lebo som okupáciu odmietol nazvať bratskou pomocou. Tam ma šupli, lebo ideologicky tam vraj nemôžem škodiť. Časom som si dabing obľúbil. Je to dobrá škola remesla. Stravil som v ňom 30 rokov a stále tu ešte pracujem," povedal režisér, ktorý pri premietaní jeho filmov rád sedí v strede obecenstva, kde striehne na reakcie publika.
