Šimon Buch už vyše tri roky nekomunikuje s okolím. Keď mal šestnásť, upadol pri banálnej operácii do bdelej kómy. Život celej rodiny sa zo dňa na deň zmenil. „Štvrtý september by sme najradšej vymazali z kalendára," hovorí mama Valéria Buchová, ktorá sa teší, že má syna na sviatky doma.
NITRA. Zo šestnásťročného gymnazistu, ktorý pri operácii nosnej prepážky upadol do kómy, je dnes už mladý muž. Nebyť nešťastného zákroku, bol by vysokoškolákom. Namiesto toho nehybne sedí na vozíku, nerozpráva. Musia sa o neho starať ako o bábätko.
„Tri dni pred Vianocami mal 20 rokov, tešil by sa z oslavy. Už druhý rok by chodil na vysokú, zaoberali by sme sa jeho skúškami. Sama seba sa pýtam, aký bol by bol, čo by robil. To sú tak neskutočné myšlienky, že ich nikomu neprajem," hovorí mama Valéria.
O operácii sa už nerozprávajú
Syn jej starne pred očami - rastie, mení sa, treba ho už holiť. Život však ide ďalej bez toho, aby ho Šimon naplno prežíval.
„A to ma bolí. Keď sa rozprávam s jeho spolužiakmi, ktorí na neho dodnes nezabudli, hovorím si, že aj Šimi by bol ako oni. Dnes napríklad v televízii odmeňovali mladých umelcov - možno mohol byť medzi nimi, krásne maľoval," zamýšľa sa mama, ktorá syna odovzdala do rúk lekárov a už ho nikdy viac nevidela zdravého. Dokonca si myslí, že jej to Šimi dodnes neodpustil.
O tom, čo sa stalo osudného 4. septembra 2007 v nitrianskej nemocnici, sa doma nerozprávajú. „K tej udalosti sa nevraciame, najradšej by sme 4. september vymazali z kalendára. Ten deň sa snažíme prežiť čo najrýchlejšie."
Počas Šimonovej operácie opakovane zlyhali prístroje, súd potvrdil, že anesteziológ zanedbal monitoring pacienta. Dostal podmienku a zákaz činnosti. Naďalej však pracuje na záchranke. „Vždy, keď počujem sanitku, mám pred očami toho lekára..." hovorí pani Valéria.
Víkendy trávia na chalupe
Šimon je hospitalizovaný vo viedenskom sanatóriu, ktoré sa špecializuje na pacientov v bdelej kóme. Pobyt hradí rakúska zdravotná poisťovňa. Šimiho otec totiž pracuje v Rakúsku. Syna denne navštevuje, každý druhý víkend za ním chodí aj mama a súrodenci - 17-ročné dvojičky Matúš a Barbi.
Každý druhý víkend vozia Šimona domov. Nie však do nitrianskeho bytu, ale na rodinnú chalupu. Trávi tam aj vianočné sviatky.
„S vozíkom sa veľmi ťažko dostaneme na tretie poschodie paneláku, schodisko aj výťah sú úzke. Na chalupe sú lepšie podmienky, môžeme ísť von, kedy chceme," hovorí mama, ktorá spolu s manželom absolvovala už množstvo kurzov a školení, aby sa vedeli o syna čo najlepšie postarať.
„Je to náročné, ale sme šťastní, keď ho máme doma. Opäť sme celá rodina pokope. Šimi sa vráti do sanatória až v januári," teší sa pani Valéria.
Doma sme ju zastihli práve vo chvíli, keď balila pre Šimiho darčeky: „Sú to veci, čo potrebuje - nohavice, tričká, kozmetika, urobila som mu aj muf, aby mu nebola zima na ruky. Všetko sú to farebné veci, v sanatóriu nám povedali, že lepšie sú veselé farby."
Topánky však synovi nekupuje - musia mu ich šiť. Miery mu zoberú špeciálnym skenerom. Je to nákladné, jeden pár vyjde aj 1200 eur.
Neskutočný kolotoč
„Našu rodinu táto tragédia spojila, no naše životy prevrátila naruby, je to jeden neskutočný kolotoč," konštatuje mama. Netají, že keď bol Šimi v lete dva mesiace bez prestávky doma, posledný týždeň doslova plakala od únavy.
„Nikdy ho nemôžeme ani na chvíľu nechať samého, potrebuje stálu starostlivosť. No Barbi a Matúš sú úžasní, veľmi mi pomáhajú. Berú to tak, že Šimi je ich brat, patrí do ich života, milujú ho."
Okrem rodiny je pre pani Valiku veľkou oporou aj práca v materskej škole. Hovorí, že jej detičky dávajú neskutočnú energiu.
Aby sa vedela o syna postarať čo najlepšie, začala študovať opatrovateľstvo. „Šimimu najnovšie čítam skriptá, z ktorých sa učím. Ale najradšej má fantasy literatúru, ako je Narnia či Pán prsteňov. Minule som mu čítala aj nejakú zaľúbenú knihu, čo doniesla Barbi. Jedoval sa, tak som prestala," usmeje sa mama.
Verí, že bude komunikovať
Stále sa nevzdáva nádeje, že sa synov stav predsa len zlepší. Hoci aj po dlhých rokoch.
„Nechcem byť naivná, ale verím, že vníma, čo sa okolo neho deje a chce s nami komunikovať, len to nedokáže. Je iný, keď je doma a keď je v sanatóriu. Keď sme ho tam po dvoch mesiacoch v lete zobrali späť, neskutočne sa jedoval. Videla som to na výraze jeho tváre."
Šimi má v krku zavedenú dýchaciu trubicu, preto nemôže vydávať žiadne zvuky. Po operácii by sa to malo zmeniť. „Dúfame, že sa potom naučí komunikovať. Vidíme, že pracuje ústami a akoby nám chcel niečo povedať. Sem-tam je aj očný kontakt, čo predtým nebol. Nechceme zahodiť tú šancu a neskúsiť to."
Pred zákrokom však musia Šimimu napraviť sánku, ktorá sa časom zdeformovala, pretože má otvorené ústa. „Bude tiež musieť nosiť strojček na zuby, čo potrvá najmenej dva roky. No naučila som sa byť trpezlivá, nič iné mi nezostáva."
Buchovci sa tiež naučili, že sa neoplatí zaťažovať pseudoproblémami. „My už niektoré veci ani neriešime. Keď niekedy počúvam ľudí, čo majú za problémy..." poznamená pani Valika.
Na nitrianskom súde má v januári pokračovať občiansko-právne konanie, v ktorom Šimonova rodina žiada od nemocnice náhradu škody. Právnik ju vyčíslil na 936 334 eur.
Pojednávať sa má po niekoľkomesačnej prestávke, súd čakal na posudok znalca z odboru zdravotníctvo - farmácia. Doteraz nevypočul ani doktora Ivana Klimenta (54), anesteziológa, ktorý bol pri Šimonovej operácii.
Tohto lekára už súd v trestnom konaní uznal vlani vinným. Za prečin ublíženia na zdraví ho odsúdil na dvojročné väzenie, výkon trestu mu však podmienečne odložil na skúšobnú dobu dva roky. Zároveň má päťročný zákaz vykonávať povolanie lekára - anesteziológa.
Na snímke hore je Šimon, keď mal 16. Zimný záber urobila jeho mama nedávno. Je to prvá fotografia Šimiho po osudnej operácii, ktorú rodina poskytla médiám.
