Nitrianska herečka Eva Večerová už 35. sezónu stojí na doskách, ktoré znamenajú svet. Ešte ako poslucháčka VŠMU hrala v SND, po štúdiu pôsobila v Košickom štátnom divadle a neskôr v Poetickom súbore Novej scény. Od roku 1986 je členkou hereckého súboru Divadla Andreja Bagara. Túto sezónu ju môžete vidieť v Statkoch zmätkoch, v Adamovi Šangalovi, Mátohách i Veveričkách, zahrá si aj v pripravovanej komédii Dvojitá rezervácia. Popritom svoje herecké skúsenosti odovzdáva ešte ďalej - venuje sa budúcim hercom na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
Tancovala Snehovú vločku
Eva Večerová bola tým najkrajším, živým darčekom jej otcovi k 50. narodeninám. Napriek tomu, že ju ľúbil, nikdy sa vraj nezmieril s tým, že sa stala herečkou. K tomuto povolaniu slovenskú „Včielku Maju“ nasmerovalo pôsobenie v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. „Už odmala som bola všetečná a neposedná. Rodičia ma v 5 rokoch dali na balet. Mala som skvelú pani učiteľku Strausovú. Na pódiu PKO som sa predstavila ako Snehová vločka, mama mi ušila krásne biele šaty. Už vtedy bola pani učiteľka veľmi chorá – na vianočnom matiné som tancovala len pre ňu, po poklone som utekala k nej a hodila sa jej do náručia,“ spomína na prvé dotyky s umením Eva Večerová. „O dva mesiace, bohužiaľ, zomrela, ale zdá sa, že do mňa vložila niečo krásne a úžasné.“
Malá Evka strach z javiska nikdy nepociťovala. Ako žiačka bola vo vtedy najlepšom speváckom zbore v Československu, viedol ho profesor Klocháň. Deti vystupovali v celej republike i v zahraničí. „Ako druháčka som spravila konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny v Slovenskom rozhlase. Bola som tam takmer denne, veľmi ma to bavilo. Často som účinkovala v nedeľných rozprávkach. V rozhlase som sa stretávala s „mamou“ Meličkovou, Karolom Machatom či Ctiborom Filčíkom. Brala som ich ako veľkých kamarátov. To, že som si neskôr zvolila herecké povolanie, bolo celkom logické,“ vysvetlila pani Eva.
Hrala sa v obuvníckej dielni
Herectvo v rodine Večerovcov nebolo tradíciou. Mama nebola vyučená a otec bol obuvník. Aj keď v detstve chcela byť Eva „mičurínom“ či archeologičkou, veľmi rada chodila do otcovej dielne. „Bol to umelec topánok. Mal malý obchodík, kde šil topánky pre ľudí, ktorí mali znetvorené nohy. V dielni voňali rôzne kože, kladivká, klinčeky, dláta a nože boli moje hračky. Otec ma nechal a ja som bola šťastná,“ spomína herečka, ktorá sa v detstve uspokojila s jednou bábikou. „Rodičia boli úžasní, ale predsa to boli len obyčajní ľudia, pre ktorých umenie nebolo to pravé orechové, čo by pre mňa chceli.“
Foto: COLLAVINO
S troma chlapmi v posteli
Pohovory na herectvo robila trikrát a trikrát ich spravila. Profesor Mikuláš Huba jej odporučil, že keďže „je taká drobná, aby ešte rok počkala a dozrela“. Druhý raz urobila prijímačky na bábkarinu v Prahe, a hoci ju české prostredie umelecky aj ľudsky uspokojovalo, stále ju to ťahalo domov. Po roku opäť skúsila šťastie a cez profesora Zachara „prešla“.
„Prišla som domov – otec práve rýľoval v záhrade – a ja som zahlásila: Tato, spravila som voľačo strašné. Musíš sa vydávať? – spýtal sa ma. Nie, zobrali ma na herectvo. Takú mi strelil, až mi v hlave hučalo,“ pokračuje Večerová. Bol sklamaný, z Evy chcel mať učiteľku, po vzore svojich dvoch dcér z prvého manželstva.
„Prvé úlohy som dostávala už ako prváčka na VŠMU. Otec chodil na moje premiéry, posielal mi kytice ruží, ale nikdy nepovedal, že sa mu ako herečka páčim. Keď sme v Štúdiu L+S hrali Jánošíka podľa Vivaldiho, išli sme domov a ja som sa spýtala: Tato, tak čo? A on odvetil: V živote už nepôjdem do divadla. S troma chlapmi v posteli, fuj, nehanbíš sa?“
Podľa Evy Večerovej s otcom celý život fungovali ako šťastne rozvedení manželia. Dožil sa vyše 90 rokov, na oslave svojho jubilea si aj zatancoval. „Dostal odo mňa kyticu ruží a AKU vŕtačku z Rakúska, po ktorej celý život túžil.“
U Pietora oslávila štyridsiatku
Na VŠMU bola Večerová v ročníku s Vladom Černým, Natašou Kulíškovou či Annou Javorkovou, ich profesormi boli Karol L. Zachar a Miloš Pietor. „Eržika, manželka M. Pietora, si ma veľmi obľúbila, často som chodila k nim domov. U nich som oslavovala aj svoju štyridsiatku,“ spomína herečka. „Bola nedeľa, profesor mi otvoril oblečený v nových teplákoch a vraví: Cíť sa tu ako doma. Zostala som tam 24 hodín, bolo mi tam nádherne. Prezerali sme si fotky od jeho detstva až po jeho divadelnú kariéru a pán profesor mi nakoniec dal svoju fotku s venovaním „Mojej milovanej a obľúbenej priateľke a žiačke. O mesiac, žiaľ, zomrel...“
S kocúrom do Nitry
Eva Večerová po VŠMU odišla do košického divadla, kde za tri sezóny vytvorila množstvo krásnych postáv. Neskôr sa vrátila do Bratislavy - účinkovala na Novej scéne. Keď sa po roku 1989 začala v divadle meniť situácia, bolo dôležité premýšľať o budúcnosti. Práve v tom čase pochovala svojho otca... „Vo svojom bytíku som prechodila kilometre a uvažovala, či v Bratislave zostať alebo odísť. V hlave som si prebrala všetky slovenské divadlá a zostalo mi jediné - nitrianske. Zavolala som vtedajšiemu riaditeľovi Františkovi Javorskému, či môžem prísť. Myslel si, že som sa zbláznila. Nie, predám dom, zoberiem kocúra a prídem - vravím mu.“
Eva Večerová teda nastúpila do Divadla Andreja Bagara. Tri dni po príchode už zaskakovala za kolegyňu Evu Hlaváčovú v Pygmalione. „Veľakrát som ráno dostala texty a večer som už hrala. Je to dobré, človek nemá veľa času rozmýšľať, hups a je na javisku a hrá. Bola som v tom už vycvičená, vždy, keď som menila divadlo, začínala som záskokmi,“ hovorí herečka.
Detské vyznania lásky
Jej hlas je jedinečný, nezameniteľný. Vďaka rozhlasu sa dostala aj dabingu. Doma má dokonca diplom za 50 rokov práce v dabingu. Keď hľadali hlas k postavičke Včielky Maji, bola na konkurze spolu s mnohými herečkami. Vyhrala ho. „Bol to veľký projekt, mal 112 častí. Spolu s „Vilkom“ Mariánom Zednikovičom a ďalšími hercami som na ňom pracovala vyše dva a pol roka,“ hovorí Večerová. „Bolo to prekrásne obdobie. Od detí som dostávala množstvo listov – bez mojej adresy, len s menom Včielka Maja, kde mi písali, že ma ľúbia. Malí chlapci si ma dokonca chceli zobrať za ženu. Od jedného škôlkara som dostala žlté papierové srdiečko, doteraz ho mám odložené v knižke o Maji.“
Premrznutá na cencúľ
Už počas štúdia na VŠMU stvárnila Eva Večerová veľa televíznych a filmových postáv. „S kolegami sme sa smiali, že by sme mohli dostať „dvestopäťdesiatpäťku“, veď ani SNP toľko netrvalo, koľko sme toho natočili,“ hovorí s úsmevom pani Eva. Vo filmoch jej boli súdené najmä treskúca zima, ľadová voda a sneh. V snímke Stretnutie behala po zamrznutom potoku, Bičianku z doliny natáčala v nádhernej tatranskej prírode v mraze –30°C. „V tenke košieľke, „kozy“ som mala skoro vonku, som veselo prala na potoku. Scenéria priam romantická, ale skutočnosť bola až bolestivá. Po nakrúcaní som sa musela zohriať zvnútra – dala som si rum s čajom a vlažný kúpeľ,“ spomína. „A to nevravím o Vianočných oblátkach. Tie sme celé točili v takej zime, že človek bol premrznutý na cencúľ a pritom sa musel tváriť, že všetko je krásne a úžasné,“ zasmiala sa Eva Večerová.
