Do Nitry ste prišli zo Žiliny, respektíve z fínskeho Espoo Blues. Určite ste mali viac ponúk. Prečo ste sa rozhodli pre Nitru?
- Hlavne bol už pokročilý čas a s Robom Endrödym sme boli v kontakte, ešte keď som bol vo Fínsku. Čakal som, aká ponuka príde a nakoniec sme sa dohodli. Môžem povedať, že som tu najmä vďaka nemu.
Ako sa vám tu pozdáva?
- Po ťažkom začiatku a prvej polovici sezóny sa konečne dávame dokopy. Samozrejme, s víťazstvami je to omnoho jednoduchšie a omnoho krajšie. Verím, že nám to takto pôjde aj naďalej, pretože momentálne je to naozaj vynikajúce (pozn. - zhovárali sme sa vo štvrtok). Mne osobne sa Nitra páči, rovnako aj mojej manželke Petre, všetko máme pokope, blízko. Okrem toho je tu aj Pišta Fabian, s ktorým som vyrastal, o to je to lepšie a som rád, že som tu.
Neoľutovali ste v priebehu zlého začiatku, že ste do Nitry prišli?
- Myslím si, že sa nám nedarilo všetkým a o nejakej ľútosti z toho, že som tu, nemôže byť ani reč. Každý sa so zlými výsledkami vysporiadal tak, ako sa vysporiadal. Som rád, že sme nakoniec ukázali, že hokej hrať vieme. Hlavne po psychickej stránke sme sa vzchopili, horšie to už byť nemohlo. Niekedy sa hovorí, že z dna sa najľahšie vstáva. Ja som rád, že sa nám začalo dariť, aj keď ešte máme nejaké zápasy pred sebou. Chceme zabojovať o play-off a tam o čo najlepšiu priečku.
Čo bolo za zlými výkonmi Nitry podľa vás?
- Vôbec sa nepočítalo, že doma budeme prehrávať. Prišla prvá prehra, druhá, tretia, psychika išla úplne niekam inam, ako mala. Samozrejme, potom si už človek prestane veriť a hľadá príčiny všade, len nie tam, kde sú. Nám to absolútne nešlo ani vpredu, ani vzadu a som len rád, že sme sa z toho vyhrabali. Kolovali reči o kondičke a podobne, ale ja si myslím, že to bolo hlavne v hlave. Každý športovec to môže potvrdiť. Verím, že nás kríza už prešla, možno teraz príde na iné mužstvá.
Aj keď malo mužstvo zlé obdobie, vám sa vcelku darilo. Ešte viac sa vám darí dnes, zdá sa, že hráte v pohode.
- Samozrejme, že aj môj začiatok nebol optimálny a môžem povedať, chvalabohu, hokej je kolektívny šport, kde jednotlivci rastú s víťazstvami, ale pri prehrách za to môže celé mužstvo. Celé je to o tom, ako to ide nám všetkým. Naozaj je škoda toho začiatku, pretože teraz hráme každá päťka vynikajúco. Tie prehry nás možno aj trochu zomkli a v súčasnosti je to úplne iné.
Na ľade ste veľmi rýchly, obrana súperov má problém vziať vám puk. Dostali ste rýchlosť do vienka, alebo ste sa na to nadreli?
- Ono to vyplýva aj z tej pohody. Rovnako aj z daností – niekto má rýchlosť, niekto má ruky, niekto má hlavu, iný zase niečo iné. Ale hlavné je, aby chémia v päťke fungovala. S Mirom Štefankom a Heňom Ručkayom nám to funguje presne. Profitujem z toho ja, náš útok, aj mužstvo. Hlavné je, aby si hráči rozumeli v päťke, aj v mužstve. Človek má nejaké vlohy, ja som dostal na rýchlosť. Ale určite to nebolo iba tak. Strašne veľa som toho pre to robil, behal som do kopca, bicykloval som, skákal schody a drepoval.
Máte za sebou pôsobenia vo viacerých zahraničných kluboch. Hrali ste v Sparte Praha, v Zlíne, skúsili ste Rusko alebo Fínsko. Aký je rozdiel medzi zahraničnými súťažami a tou slovenskou?
- Do Sparty som išiel, keď som mal 22 rokov, bol som mladý, úplne inak som sa na tú súťaž pozeral a z tohto pohľadu som to vôbec nevnímal. Podobne to bolo v Zlíne, kde sa mi navyše nedarilo. Česká liga je veľmi ťažká súťaž, hrá sa tam na osobnú obranu a svojím spôsobom je špecifická. Fínsko sú každý zápas doslova „fofry“, aj keď už mužstvo prehráva 6:0. Je to akoby farma NHL, hráči to stále nahadzujú, hrajú do tela. Nie je tam veľa kombinácií, ale skôr taký bojovný. V Rusku bolo vynikajúco až na to, že som sa na dlhšie zranil. Liga je tam ale vynikajúca, teda pre mňa, pretože každý hráč preferuje iný štýl hrania. Asi najviac mi sedela, aj keď som tam odohral iba málo zápasov.
Ste ženatý. Chodí manželka na zápasy? Rozoberáte jednotlivé stretnutia aj doma?
- Petra chodí na každý jeden zápas a ja som veľmi rád, keď príde. Chodí spolu s Fabianovou priateľkou Dankou. Je super, keď tam niekoho mám. A keď niečo nevyjde, usmejeme sa jeden na druhého a mne to veľmi pomáha. Som rád, keď je tam, pretože mi je oporou aj na ľade i mimo neho. Pretože je potrebné, aby človek bol spokojný hlavne mimo hokeja a potom to už ide. Sám som to už zažil. Zápasy riešime aj doma, nie je to žiaden rozbor, ale skôr sa zasmejeme, alebo ma upokojí. Je veľmi dobré, že ma manželka po psychickej stránke posúva dopredu. Predtým som mal s týmito vecami dosť problém, dokázal ma jeden zápas položiť, no teraz je to úplne iné.
Mal som pre vás pripravenú otázku, či si spoluhráči neuťahujú z vášho prízvuku, pretože pochádzate z Košíc. Ako tak ale počúvam, nemajú z akého.
- Určite sa nejaké „zaťahovanie“ niekedy vyskytne, ale teraz, keď som v Nitre, mám trošku zmätok, pretože sa na mňa lepí aj tá „nitránčina“. Často som však býval mimo Košíc, takže sa to možno až tak do mňa nedostalo. Okrem toho som pôsobil aj v zahraničí.
Gabriel Spilar platí na súperov hlavne rýchlosťou. FOTO: PATRIK LEVICKÝ
Miro Štefanka, váš kolega z útoku, vravel, že si na striedačke robíte takú srandu. Prídete zničení zo striedania a jeden povie, že chce pridať. Druhý mu na to odpovie, že nech teda pridá...
- Ono je to dvojzmyselné. Vynikajúce ale je, že s Mirom a Heňom si rozumieme aj mimo ľadu a jednoducho túto frázu máme na to, aby sa potom mohlo pridať aj niekde inde... Veľmi radi sa takto podpichujeme a snažíme sa trošku uvoľniť atmosféru. Miro hrá teraz fantasticky, no fungovať to musí nám všetkým. Jeden čas sme zase mali takú srandičku – bola chrípková epidémia a niekde sme čítali, že keď človek vyplazuje jazyk, tak to pôsobí ako prevencia. Tak sme mali také dva týždne, keď sme v kuse vyplazovali jazyky. Či už pri striedaní, pri buly, pri hre, jednoducho stále. A teraz máme to „pridaj“.
Zmenili ste si priezvisko zo Špilára na Spilar. Prečo?
- Bolo to najmä kvôli otčimovi, kvôli detstvu, ktoré malo veľmi ďaleko od ideálu a jednoducho som sa chcel nejakým spôsobom odlíšiť, nejako sa dištancovať od toho, čo bolo, ako bolo a vyjadriť svoj postoj. Mnoho ľudí to nechápe a odsudzuje, ale ja nemám potrebu ľuďom vysvetľovať, prečo som to spravil. Určite to nebolo z rozmaru. Aj tak som stále všade Špilár, ale chcel som dať najavo svoju nespokojnosť a smútok z detstva.
Akú máte prezývku, alebo aké ste doteraz mali?
- Nemal som nijaké špeciálne. Väčšinou ma volajú Gabo alebo Špilo, Špilka. Teraz sa v šatni najnovšie smejú z mojich uší, takže možno niečo pribudne, pretože sem-tam mi hovoria „uško“. Asi mám veľké uši, neviem. Hlavne Heňo Ručkay si to neodpustí, ale ten so svojou bradou by tiež nemal veľmi vyskakovať...
