Dávid Havetta zo Šale je pravdepodobne jediným umelcom na svete, ktorý vytvára žuvačkové sochy.
ŠAĽA. Keď sa pán Havetta pokúšal pred zhruba 25 rokmi prestať fajčiť, náhradou za cigarety sa mu stali žuvačky. Vtedy ešte netušil, že vďaka nim bude neskôr patriť k najzaujímavejším umelcom na svete.
Inšpiruje sa u známych na návšteve
„Na fixku, ktorú som mal v kancelárii, som raz položil žuvačku. Postupne som k nej priložil ďalšie a keď sa z nich stala väčšia hrudka, začal som hmotu stláčať. Všimol som si, že je tvárna. Vytvoril som z nej najprv hlavu ženy, potom som k nej dorobil celé telo,“ spomína pán Havetta na svoju prvotinu, ktorú vyžuval z vyše 500 žuvačiek.
Odvtedy vyrobil okrem nej aj žuvačkové koníky, šípové ruže či Velázquezovu Venušu pred zrkadlom, ktorú vytvoril okolo svadobných hodín. Spotreboval na ňu tisícky kusov dražé.
„Nedá sa povedať, ako dlho trvá vytvoriť jedno dielo. Záleží aj na tom, ako často žujem, ale je to väčšinou jedna žuvačka denne, ale niekedy, keď som na dovolenke, nežujem. Keď ju nalepím, na druhý-tretí deň ju musím roztláčať, aby sa dobre prilepila. Je to pomalý proces,“ vysvetľuje umelec. Hovorí, že čerstvú žuvačku musí najprv dobre vyžuť, inak by cukor, ktorý obsahuje, začal kryštalizovať. Dávid Havetta tiež počas praxe zistil, že žuvačka je po rokoch ako mramor, tvrdá ale krehká.
„Inšpirujem sa tým, čo ma zaujme, keď som na návšteve u známych, všetko si všímam. Hovoria mi, tam nechoď, tam máme neporiadok, ale ten ma nezaujíma, hľadám iba niečo, čo ma upúta,“ hovorí s úsmevom.
Najbližším kritikom je manželka
Dávid Havetta je všestranne nadaný. Okrem sôch zo žuvačiek vytvára aj kraslice so sakrálnymi či folklórnymi motívmi. Ozdobuje dokonca aj pštrosie vajcia. Túto ľudovú umeleckú tvorbu prezentoval aj vo svete. V roku 1999 v USA pre Slovákov žijúcich v Spojených štátoch amerických, v roku 2000 na slovenskom veľvyslanectve v Paríži, v roku 2003 v Hannoveri počas prezentácie Slovenska v rámci prístupového procesu do Európskej únie.
Okrem toho sa zúčastnil predvádzacích výstav nielen v slovenských mestách, ale aj vo Viedni, Budapešti, Drážďanoch či Hoyerswerde. Krížová cesta bola pred 11 rokmi dokonca oficiálnym darom pre pápeža Jána Pavla II. Vyškrabávanú techniku štrnástich zastavení na husacích vajciach ohodnotili pamätnou medailou slovenského prezidenta Rudolfa Schustera.
Šaliansky umelec sa zameriava aj na techniku brúseného skla. Jeho dielo Posledná večera je dodnes vystavené v sakristii rímskokatolíckeho kostola v Dudinciach.
„Tieto dve diela si najviac vážim, lebo mi dali „zabrať“. Bola to mravčia práca, ktorá si vyžadovala presnosť. Na žuvačke sa prešľapy dajú prepracovať, ale ak potiahnem zle po skle diamantom, už čiaru nezotriem.“
Najbližším kritikom Dávida Havettu je jeho manželka Katarína.
„V jeho záľubách ho podporujem, som rada, že svoj voľný čas vypĺňa týmto spôsobom, lebo ho to teší. Zvyknem mu pomôcť pri zafarbovaní vajíčok, ale ja sa radšej venujem štrikovaniu a vyšívaniu,“ hovorí pani Katarína s úsmevom.
Ľudová tvorba.
Ukážky techniky brúseného skla.
Kone a kvety zo žuvačiek.
