NITRA. Okrúhle jubileum nedávno oslávila riaditeľka Nitrianskej galérie Renáta Niczová. Láska k umeniu – a nielen výtvarnému – ju sprevádza celým životom. Umením žije celá jej rodina.
Narodila sa v učiteľskej rodine v Zlatých Moravciach. Rodičia pôsobili najprv v Obyciach, neskôr sa sťahovali z miesta na miesto. Prvé dve triedy vychodila na ZŠ na Nábreží mládeže v Nitre, ďalšie triedy a SŠ dokončila v Partizánskom.
Práca ju napĺňa
Renáta Niczová mala vždy blízko k umeniu a histórii, podľa toho si vybrala aj štúdium dejín umenia na UK v Bratislave. K rozhodujúcim okamihom v živote zaradila skutočnosť, že sa hneď po skončení vysokej školy dostala do praxe v svojom odbore.
„V roku 1986 som nastúpila do vtedajšej Galérie Františka Studeného v Nitre. Nie všetci absolventi mali to šťastie, že sa v prvých rokoch uchytili v pozíciách v rámci svojej profesie,“ konštatuje Renáta Niczová, ktorá v galérii pôsobila do roku 1997.
Potom si na päť rokov vyskúšala prax v štátnej správe - na odbore kultúry na Krajskom úrade v Nitre. „Boli sme výborný kolektív, na túto etapu môjho pracovného života mám pekné spomienky,“ povedala Niczová.
Keď neskôr dostala od bývalého riaditeľa Nitrianskej galérie Petra Jurkoviča ponuku vrátiť sa späť do galérie, váhala, no nakoniec sa rozhodla pre návrat. Najskôr zastávala funkciu odbornej pracovníčky, od roku 2003 je na poste riaditeľky. „Táto práca ma naozaj napĺňa, neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné. Keďže naša galéria poskytuje okrem iných aj dva výstavné priestory pre mladých ľudí, mám možnosť stretávať sa s nimi. Život v galérii obohacujú o nové postoje a názory, možno niekedy uletené, ale vždy prinášajúce nový vietor,“ hodnotí Renáta Niczová.
Návštevnosť 14-tisíc
Napriek záujmu mladých o umenie pociťuje Renáta Niczová nedostatok priestoru, ktorý sa v súčasnosti kultúre dostáva. Súvisí to podľa nej aj so spoločenskými zmenami, človek v prvom rade cíti potrebu nájsť si prácu a zabezpečiť rodinu a až potom – ak vôbec - prichádza na rad kultúra. „Je smutné, ako sa naša spoločnosť stáva stále viac konzumnou. Čoraz viac dôležitejšie sú peniaze. Netvrdím, že ja ich nepotrebujem, ale nemôžu znamenať všetko,“ uvažuje riaditeľka galérie. „Myslím si, že v tomto smere musí zásadnú úlohu zohrať školstvo, ktoré zabezpečí prepojenie vzdelania s výchovou ku kultúre, umeniu.“
Okrem pravidelných výstav, hudobných koncertov či besied s výtvarníkmi či spisovateľmi sa Nitrianska galéria snaží robiť vzdelávacie projekty a tvorivé dielne pre návštevníkov rôzneho veku - od škôlkarov až po dospelých. Kedysi mávali ročnú návštevnosť zhruba 5-tisíc ľudí, dnes v rámci všetkých aktivít dosahujú úctyhodné číslo 14-tisíc.
Masy do galérií chodiť nebudú
V Nitrianskej galérii stále hľadajú nové formy, ako vzbudiť záujem verejnosti o výtvarné umenie, či je to dramaturgiou výstav alebo už spomínanými mimovýstavnými aktivitami. „Snažíme sa aktívne spolupracovať so školami, ktorým ponúkame v galérii tvorivé dielne pod vedením galerijného pedagóga. Len mám občas pocit, že ten záujem zo strany škôl nie je dostačujúci. Veď kto iný ak nie škola má v deťoch podnietiť záujem o umenie a kultúru...? No verím, že sa to časom zlepší. Zložitejšia je situácia u dospelých, priznám sa, že často úporne rozmýšľam, ako ich prilákať,“ pokračuje Renáta Niczová.
„Ale na druhej strane musím uznať, že výtvarné umenie je špecifické – masy ľudí do galérií nikdy chodiť nebudú. Spolu so školstvom však môžeme toto skóre ovplyvniť k lepšiemu. Aby sa nestalo, že keď sa návštevník mesta bude pýtať, kde je galéria, Nitrania ho pošlú do niektorého obchodného centra.“
Rada číta, pláva a chodí pešo
Čerstvá jubilantka sa momentálne cíti šťastná. Ako vraví, necíti potrebu vracať sa do minulosti a hľadať v nej nejaké šťastné momenty. „Mojím najväčším životným úspechom je spokojná rodina. Čo viac si človek môže želať...? Manžel Miroslav pôsobí ako pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici, dcéra Saša skončila štúdium dejín umenia. Syn Samuel bude tento rok bakalárom na VŠVU, kde študuje transport dizajn. Členom rodiny je aj náš maltezák Maťko, s ktorým radi chodíme na prechádzky,“ prezrádza Renáta Niczová.
Mladistvo pôsobiacej dáme s priam dievčenskou postavou by nikto päťdesiatku nehádal. Môže za to zrejme genetika, ale aj životný štýl.
„Na kozmetike som bola len raz v živote, keď som mala 30 rokov, aj to ma viac-menej presvedčila kolegyňa. Hneď vonku som si tie krémy postierala a zapovedala som sa, že to bolo naposledy, čo ma nejaká žena hladkala po tvári,“ smeje sa pani Renáta. „Používam úplne bežnú kozmetiku, obľúbené značky nemám. Na cvičenie som príliš lenivá, ale veľmi rada plávam, relaxujem v záhradke a veľa chodím pešo. Nerobí mi problém zísť ráno z Dielov až do galérie. Energiu mi dodávajú aj rodinné vychádzky na zrúcaniny hradov, už sme pochodili takmer všetky v okolí.“
Ďalšou veľkou záľubou Renáty Niczovej sú knihy. Ako vraví, je odchovaná na niekdajšom povinnom čítaní – nestalo sa, že by niekedy odpisovala čitateľský denník. Nezriedka ma rozčítaných aj 4-5 kníh naraz. Má rada najmä životopisné romány a klasickú beletriu, rada sa začíta aj do diel súčasnej slovenskej literatúry.
