NITRA. Mozaikou prehliadok, vystúpení a spomienok Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre (SDKS) oslávilo 60 rokov. V jeho priestoroch sa zišli predstavitelia mesta, NSK, partneri, kolegovia z DAB a hostia z iných divadiel a inštitúcií.
Oslavy sa začali v piatok dopoludnia pravidelnými vstupmi návštev, ktoré v sprievode hercov SDKS nazreli do zákulisia divadla. Zoznámili sa s „vrátničkou Elvírou, šatniarkou Hildou aj zamrznutým klaviristom Krišpínom". V Štúdiu Tatra nazreli do pekla s drakom, cez mapu všetkých rozprávok sa dostali do neba - čitárne SDKS.
Po odbornom seminári nasledoval galaprogramom Takí sme boli, takí sme. Najstaršieho člena súboru Jána Hrma pasoval do postavy Starého divadla, ktoré divákov nesmierne vtipne previedlo svojou 60-ročnou históriou. Nechýbali ukážky z inscenácií SDKS. Záverečný večierok začal krájaním ružovej torty v tvare 60, pokračoval gratuláciami hostí, dobrou hudbou a zábavou.
Divadlo ako domov
Hostí osláv vítal Ondrej Spišák. Do vtedajšieho Starého divadla prišiel v 90. rokoch, najprv bol režisérom, riaditeľom SDKS je od roku 2007. Dlhé roky predtým mu šéfoval jeho otec Karol, ktorého meno divadlo nesie.
„Do Nitry som prišiel mladý, energický, nepokorený, s množstvom nápadov. Vždy som sa snažil robiť moderné divadlo a v tomto smere mám šťastie, že dlhé roky pracujem kontinuálne v jednom divadle s jedným súborom,“ hovorí Ondrej Spišák.
„V profesionálnom i súkromnom kontexte toto divadlo pre mňa znamená domov. Je v meste, ktorom som sa narodil, kde mi je dobre, mám tu zázemie, svoju rodinu a blízkych. Robím prácu, ktorá ma baví a v ktorej sa rozvíjam.“
Doposiaľ sa Ondrej Spišák režijne podpísal pod zhruba 30 predstavení SDKS. Veľmi rád si spomína na svoju prvú inscenáciu Knihu džunglí, vydarené boli podľa neho aj Budkáčik a Dubkáčik a Snívajte sami, ktoré robili v Štúdiu Tatra. „Deti pritom nesedeli v hľadisku, ale priamo sa zúčastňovali deja objavujúc rôzne priestory divadla. V tomto duchu budeme robiť aj našu najnovšiu inscenáciu Cesta do krajiny Tuwim, ktorá bude mať premiéru 15. apríla,“ hovorí Spišák. „Veľkým medzníkom bolo pre mňa aj predstavenie Faust - z kompilácie rôznych textov v modernom šate sa stala legenda, ktorá bola apelom proti drogám.“
Hoci má SDKS už 60 rokov, podľa Spišáka sa nachádza v ľahko mládežnícko-pubertálnom veku. Za roky existencie prirodzene prešlo viacerými vlnami, kedy bolo na vrcholoch a keď z nich spadlo. „Pádom, alebo inak povedané istým stagnáciám, sa nedá vyhnúť, ale bolo by dobré, aby neboli príliš bolestivé. Ja osobne mám pocit, že sa teraz nachádzame v jednom z tých období, keď sme opäť hore,“ zdôraznil riaditeľ. „A čo želám nášmu divadlu k jubileu? Aby zostalo duchom mladé, aby sem prichádzali energickí a talentovaní ľudia s chuťou robiť divadlo na vysokej úrovni. A to isté z opačnej strany - aby divácky záujem narastal a aby ľudí „zvonka“ vždy zaujímalo, čo sa tu u nás deje.“
Diskom nehádzal – vodil bábky
Na oslavách nemohol chýbať Ján Hrmo, ktorého v divadle volajú chodiacou encyklopédiou. Je najstarším členom hereckého súboru – vo februári oslávil 65 rokov.
Keď skončil školu, uvažoval som o troch divadlách - v Bystrici, Žiline a v Nitre. V bábkovom divadle v Nitre bol vtedy spolužiak Vlado Gromov, ktorý tu v roku 1966 robil absolventskú réžiu. „Odporučil mi, aby som išiel do Nitry. Išiel som sa predstaviť riaditeľovi Jánovi Romanovskému, v januári 1967 som podpísal zmluvu a v auguste som už nastúpil do vtedajšieho Západoslovenského bábkového divadla. Už tu dnes ťahám 44. rok, zatiaľ ma tu nechali, tak som tu,“ smeje sa Ján Hrmo. „Našťastie, alternatívne divadlo súčasnosti nie je až také náročné ako voľakedy. Keď som v začiatkoch hrával s bábkami za paravánom, riadne som sa narobil. Bábku som vodil jednou rukou, z čoho mám dodnes zdravotné následky. Keď som bol v roku 1983 po operácii platničiek, primár rehabilitačného oddelenia sa ma pýtal, či vraj hádžem diskom.“
Klobúk s mincou na hlavu
Prvou postavou Jána Hrma v nitrianskom bábkovom divadle bol lev v hre Zvedavý sloník. Koncom prvej sezóny dostal prvú veľkú postavu vojaka v Cárovi Burvodovi v réžii Jána Romanovského. „Na skúškach bol prísny - počas poznámok som raz zložil bábku dolu a on si ma všimol:
„No čo je, súdruh Hrmo, taký mladý, a už nevládzete? No tak som bábku udržal aj počas poznámok, potom som robil kondičné cvičenia, aby som sa nezahanbil a udržal javajku nad hlavou. V tejto postave som si ju teda poriadne užil,“ spomína herec SDKS. „Ľahučké bábky sme mali v hre Materina dúška, navrhol ich paradoxne činoherný výtvarník František Perger. Mal som tam takú technickú fintu - ako bábka Matej som si musel nasadiť klobúk, do ktorého som dostal dukát od Čiernej pani. Pred predstavením som si to skúšal aj 50-krát, aby som si to dobre nacvičil.“
Herec si rád spomína aj na beztextovú postavu Myšiaka v hre Strach má veľké oči, ktorú robili s režisérom - českým mímom Ctiborom Turbom. V poslednej dobe mu zo súčasných postáv „zapasoval“ aj kráľ v hre Kmotra Smrť a zázračný lekár. „Prejde zaujímavým prerodom - z boháča sa stane chudák, ktorý do sveta odchádza šťastný, aj keď nič nemá. No dnes by som to rád videl, keď svetom vládne iná filozofia... Ale v rozprávke je všetko možné, prečo nie? – usmieva sa.
Na javisku ho „seklo“
Divadlo je podľa Jána Hrma zvláštna droga – herec sa nadrie, koľkokrát príde pomaly o hlas, ale keď zaznie potlesk, človek na všetko zabudne. „V divadle úspech ale aj neúspech prežívame intenzívnejšie, pri veľkom množstve ľudí. Zažil som aj také veci, že ľudia zatlieskali len z povinnosti, vtedy by sa človek najradšej nevidel, ale taký je život. Hrozia nám aj rôzne úrazy - môže na nás spadnúť reflektor, môžeme padnúť z javiska. Mňa osobne na javisku dvakrát „seklo“. Našťastie, vždy ku koncu hry, tak som sa nejako nenápadne odplazil do zákulisia.“
Hoci by si Ján Hrmo mohol užívať zaslúžený dôchodok, stále hrá. Keď ho už vraj nebudú potrebovať, odíde, človek musí vedieť, kedy prestať. „Ale Janka bude vždy treba,“ pohotovo zasiahla do kolegovho monológu dramaturgička Veronika Gabčíková.
„Keď už v divadle skončím, mám čo robiť. Budem sa hrabať v záhradke a venovať sa vnukom.“ O 5 rokov starší jubilant na záver svojmu divadlu zaželal len jedno - keď už bude mať dôchodkový vek, aby nemuselo odísť do dôchodku.
Bábkarine sa treba dostať pod kožu
Dramaturgička Veronika Gabčíková prišla do Starého divadla spolu s Karolom Spišákom v roku 1993, predtým pôsobili v DAB. Začiatky v tomto divadle vraj boli ťažké, lebo študovala činohru a s bábkovým divadlom veľa dočinenia nemala.
„Bábkarina je svet, ktorému sa treba dostať pod kožu, aby človek mohol vnímať to, že neživý predmet je vlastne živý. Mágia výtvarno-alternatívno-bábkového sveta je nesmierna, môžeme si dovoliť absolútne všetko,“ hovorí Veronika, ktorá po roku a pol odišla na materskú. „Doteraz sa učím. Myslím si, že oproti Ondrejovi Spišákovi, ktorý má bábkársku školu v Prahe, Jankovi Hrmovi so školou a dlhoročnou praxou, oproti množstvu kolegov, ktorí tu pracujú povedzme 30 rokov, som ja ešte len na začiatku. Ale snažím sa ich dobehnúť.“
Ako dramaturgička, upravovateľka textov a prekladateľka sa Gabčíková v rokoch 2000-2011 podieľala na zhruba 30 inscenáciách, vyskúšala si aj réžiu v hre. V úlohe dramaturga sa ale cíti najlepšie.
V profesionálnom živote je pre ňu divadlo darom. Dáva jej možnosť byť stále tak trochu dieťaťom a hrať sa. „V kolektíve je nás 45 - ako kolegovia sme si ľudsky sadli. Myslím tým umeleckú zložku divadla ale aj prevádzkových, ekonomických zamestnancov, pracovníkov umeleckých dielní, technikov a ostatných,“ pokračuje Gabčíková.
„V súkromnom živote mi divadlo dalo pár výborných priateľov a skvelých učiteľov, ktorí ma posúvajú ďalej. Svet sa stále vyvíja, nikdy nebudem tvrdiť, že dnes je horší ako v časoch, keď som ja bola mladá. Je proste iný... Divadlu by som do ďalších rokov popriala kvalitných ľudí na všetkých postoch a aspoň takú veľkú priazeň zriaďovateľa a mecenášov, ako sme mali doposiaľ. A určite veľa dobrých nápadov.“
Namiesto právničky herečka
Dlhoročnou umeleckou šéfkou súboru SDKS bola Danica Hudáková. Do divadla nastúpila hneď po gymnáziu v roku 1988. „Hlásila som sa na herectvo a v tom istom roku som úspešne urobila aj skúšky na právo, len ma nevzali. Mohla som byť právnička,“ smeje sa Danica. „Takže som musela nastúpiť do práce. Urobila som konkurz do bábkového divadla a na rok ma prijali za elévku. Potom som sa dala na štúdium bábkoherectva na VŠMU a s mojimi spolužiakmi sme prví absolventi tohto odboru na Slovensku. Dovtedy sa dal študovať len na DAMU v Prahe.“
Divadlo pre ňu znamená radosť, je šťastná, že práca, ktorá ju baví, ju aj živí. Bábkoherectvo je podľa nej krásne poslanie, pretože má veľký vplyv na myslenie, vkus a fantáziu detí.
„V divadle sme výborný kolektív, ktorý pracuje ako skvelý celok a odráža sa to na našich predstaveniach. Kamarátime sa aj v súkromí a to asi hovorí za všetko. Takže do ďalších rokov ti, moje milé divadielko, prajem hlavne veľa krásnych inscenácií a sebe ešte veľa pekných rolí.“
Staré divadlo a jeho herci dostali ceny
Od prvého dňa svojho vzniku divadlo odpremiérovalo 184 inscenácií, k 31. decembru 2010 odohralo 11851 predstavení, ktoré videlo 3 317 983 divákov. Vystriedalo sa v ňom spolu 318 interných zamestnancov, 7 riaditeľov, 67 hercov a herečiek, jeho inscenácie pripravilo 50 režisérov. SDKS sa predstavilo na zhruba 70 československých a slovenských prehliadkach profesionálnych divadiel. Predstavenia SDKS mohli vidieť diváci v Bulharsku, Egypte, Belgicku, Nemecku, Indii, Iraku, Holandsku, Francúzsku, Grécku, Turecku, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, ČR, Srbsku, Chorvátsku, Ukrajine, Rakúsku a Rusku. V repertoári Starého divadla v Nitre je v súčasnosti 24 inscenácií, v ktorých sa okrem všetkých druhov bábok využívajú aj princípy činohry, tieňového, čierneho divadla či odkrytého vodenia.
Pri príležitosti výročia od primátora Jozefa Dvonča prevzal riaditeľ SDKS Ondrej Spišák v mene celého divadla Cenu primátora mesta Nitry. Rovnaké ocenenie pri príležitosti svojho okrúhleho jubilea dostala aj herečka SDKS Oľga Schrameková.
Ondrej Spišák si prevzal aj pamätný list a medailu predsedu NSK Milana Belicu z rúk jeho podpredsedu Vladislava Bórika.
V piatok 4. marca Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre oslavovalo 60 rokov.
Pred divadlom návštevníkov lákala obrovská bábka z hry Komédia o Františke.
Vo vstupnej hale návštevníkov vítala "vrátnička Elvíra".
Zákulisím divadla sprevádzali cínový vojačik (Radovan Hudec) a baletka (Lucia Korená). V pozadí "šatniarka Hilda" (Roman Valkovič).
Program Takí sme boli, takí sme pozostával z ukážok z predstavení. Na snímke Žena , P8nboh, Čertisko a sedem zakliatych - Oľga Schrameková a Miloš Kusenda.
Kniha džunglí - zľava Danica Hudáková, Miloš Kusenda a Rudo Kratochvíl.
Zabudnutý čert - Oľga Schrameková a Roman Valkovič.
Po galaprograme ružami odmenili všetkých pracovníkov divadla.
Večierok začal krájaním torty - na snímke Veronika Gabčíková a Ondrej Spišák.
Recepcia pre návštevníkov. FOTKY: (ČE)
