Manželia mali šťastie v nešťastí. Otrasy prišli, keď už boli doma, v Tokiu. Alexandra má teraz najväčší strach z uniknutej radiácie. Keby sa situácia zhoršila, priletí s manželom a malou dcérkou do Nitry.
NITRA. Piatkové katastrofálne zemetrasenie vypuklo v Japonsku len dve hodiny po tom, ako Alexandra (30) z Nitry priletela do Tokia. Mala obrovské šťastie, že s bábätkom a manželom neuviazla na letisku.
„Hneď nám telefonovala, že sú v poriadku. U nás vtedy bolo krátko pred siedmou hodinou ráno. Boli sme zrejme prví na Slovensku, kto vedel o zemetrasení v Japonsku,“ povedal nám Ladislav Karšay, ktorý nás s dcérou skontaktoval.
V objatí čakali, kým tá hrôza skončí
Alexandra Tachi žije v Japonsku už siedmy rok, prišla sem na študijný pobyt (vyštudovala japonský jazyk a medzikultúrnu komunikáciu). V Tokiu sa vydala, s manželom Daikom má osemmesačnú Emu. Koncom februára pricestovali do Nitry za starými rodičmi.
Do Tokia sa vrátili v piatok dopoludnia. Ani sa nestihli vybaliť, keď pocítili otrasy. „Našťastie sme sa dostali domov pred začiatkom, pretože po prvom zemetrasení prestali premávať vlaky. Nechcem si ani len predstaviť, čo by sme s maličkou robili na letisku – asi by sme sa v piatok ani nevrátili domov,“ napísala nám do e-mailu Alexandra.
Keď sa začalo piatkové zemetrasenie, strach nemala. Menšie otrasy sú totiž v Japonsku súčasťou každodenného života. „Človek si zvykne. Avšak otrasy silneli čoraz viac a po dlhej dobe som sa naozaj bála. Hlavne o maličkú. Všetci traja sme si sadli na posteľ, kde na nás nemohlo nič padnúť a v objatí sme čakali, kedy tá hrôza skončí,“ zdôverila sa nám Alexandra.
Keď bolo po všetkom, aj jej manžel priznal, že sa veľmi bál: „Bolo to najsilnejšie zemetrasenie, aké prežil.“
Skrine sú pripevnené o strop, nepohli sa
Mladá rodinka žije priamo v centre Tokia. "Bývame v novom byte, ktorý je rôznymi spôsobmi chránený voči zemetraseniu. Napríklad skrine sú pripevnené o strop, dvere na kredenci sú zabezpečené, aby sa samé neotvárali. Preto boli u nás následky minimálne. Popadali len knihy, DVD a iné predmety z políc. V porovnaní s ľuďmi v iných oblastiach je to však zanedbateľné,“ napísala nám Alexandra.
Jej domácnosť zostala istý čas bez vody, dodávky plynu obnovili až večer. „Keď sme išli do postele, mysleli sme, že najhoršie je už za nami. Avšak otrasy trvali s prestávkami ďalej.“
Rodina Alexandrinho manžela žije v prefektúre Ibaraki, ktorá je bližšie k epicentru zemetrasenia. „Nemohli sme sa s nimi hodiny spojiť. Prvý kontakt sme mali až v noci. Boli bez vody, elektriny a plynu. V byte im popadali menšie skrinky, porozbíjali sa riady. Zranenia, našťastie, nikto známy neutrpel,“ opísala nám situáciu zo svojho okolia Nitrianka.
Bojí sa najmä radiácie
Alexandra už zažila niekoľko zemetrasení, no doteraz to najsilnejšie malo podľa japonského merania intenzitu 3, v piatok bola v Tokiu intenzita 6.
„Na prvé zemetrasenie si spomínam úplne presne. Zrazu sa všetko začalo triasť a ja som si nevedela vysvetliť, čo sa deje. Úplne mi zastalo myslenie, ani ma v tom šoku nenapadlo, že je to zemetrasenie. Postupne som si zvykla. Menšieho zemetrasenia sa už nezľaknem, hoci to nie je príjemný pocit.“
Nitrianka dodala, že v Japonsku nikto nikdy netuší, kedy zemetrasenie nastane, hoci Japonci venujú veľa času a peňazí do výskumu: „Takže sa pripraviť nedá, respektíve treba byť pripravený stále.“
Čo bude v nasledujúcich dňoch, si Alexandra netrúfa odhadnúť. "Stále sledujeme správy. V piatok boli výpadky vody a plynu, prerušená bola doprava, mnohí ľudia sa nemohli vrátiť domov a nocovali na staniciach. V sobotu nás nemilo prekvapila explózia v elektrárni, čo ma vystrašilo viac ako samotné zemetrasenie,“ napísala nám v sobotu v noci Alexandra.
Obáva sa hlavne rádioaktivity, najväčší strach má, samozrejme, o malú dcérku: „Celý deň mi búši srdce, neviem sa upokojiť. "
Kúpili si rádio, navarili ryžu
Manželia Tachiovci sa ešte v sobotu pripravili na možnosť, že zostanú bez vody a elektriny, prípadne že v Tokiu vyhlásia zákaz vychádzania.
„V sobotu ráno sme si kúpili rádio na baterky, aby sme mohli v prípade núdze získavať informácie. Všade boli vypredané, podarilo sa nám kúpiť posledný kus asi v piatom obchode. Navarili sme ryžu asi na týždeň, napustili vaňu a rôzne nádoby vodou. A čakáme, čo sa bude diať...“ napísala nám Alexandra, ktorej najviac sily dodáva dcérka.
Zaujímalo nás, či nezvažuje, že sa na čas presťahujú do Nitry. „To bolo prvé, čo mi rodičia povedali do telefónu. Chápem, že si aj s celou rodinou robia starosti. Veď v správach to vyzerá hrozne, no naše okolie, našťastie, postihnuté takmer nie je. Čakáme, ako to dopadne s jadrovou elektrárňou. Ak by to bolo nutné, neváham, sadáme do lietadla a ideme domov...“
