NITRA. Herečka Starého divadla Karola Spišáka (SDKS) Oľga Schrameková oslávila okrúhle jubileum. Má už dospelé deti a dokonca aj vnuka, no 50 rokov by jej hádal málokto. Štíhlou postavou, s vlasmi do uzla a šibalským úsmevom pôsobí stále dievčensky a sviežo.
Tento rok si herečka pripomína aj tri desaťročia na divadelných doskách a 25. sezónu v SDKS. Darčekom domovského divadla k jej výročiu bola postava pani Robinsonovej v predstavení Absolvent. Jej umelecké snaženie a talent nedávno ocenil aj Jozef Dvonč, ktorý jej na oslave 60. výročia SDKS udelil Cenu primátora mesta.
Blízko do školy
Malá Olinka Trnková už odmala rada spievala a recitovala, chodila na rôzne súťaže. „Niekoľkokrát som vyhrala Nitrianskeho slávička, predsedom poroty bol vtedy hudobný skladateľ Bartolomej Urbanec. Dokonca sa pamätám, že v jednu nedeľu v roku 1972 som bola opäť prvá a na druhý deň mi vyberali mandle,“ spomína jubilantka a pri tom si labužnícky poťahuje z cigarety. Tie sú jej jedinou neresťou - vraj jej pomáhájú udržať si zaujímavú farbu hlasu.
Rodená Nitrianka sa po základnej škole paradoxne rozhodla pre štúdium stavbárčiny. „Stavebnú školu sme si vybrali spolu s kamarátkami. Bolo na nej veľa chlapcov a hlavne som ju mala päť minút od domu,“ prezrádza praktické dôvody vtedajšieho výberu. „Na kolektív žiakov či pedagógov sa nemôžem ani v najmenšom sťažovať, ale škola mi nedala vôbec nič. Dodatočne preto ďakujem všetkým učiteľom za to, že ma nechali zmaturovať. Rysovacia doska naozaj nebola mojím osudom.“
Vedeli to aj Oľgini rodičia, dlhoroční „divadelníci“. Mama v DAB pracovala ako maskérka, otec ako tajomník. Výber strednej školy nechali na dcéru. Zrejme tušili, že jablko aj tak nepadne ďaleko do stromu...
Na konkurz v „štekloch“
Po strednej škole Oľga Schrameková úspešne spravila skúšky na VŠMU. Keby neskončila tesne pod čiarou – z 12 uchádzačov mohli prijať len 10 – chodila by do ročníka spolu so Skrúcaným, Kulíškovou či Frenglovou.
V tom čase však vedenie Žilinského bábkového divadla hľadalo elévku a VŠMU mu dala tip práve na šikovnú Nitrianku. „O tomto divadle som ani netušila a ani som si nevedela predstaviť, že by som v 19 rokoch z pohodlného rodičovského hniezda „vyletela“ do sveta. Ale stalo sa. Opustila som nitriansku rovinku a na šesť rokov som zakotvila pod žilinskými kopcami,“ vraví herečka.
Na konkurz sa vraj vybrala vo vysokých „štekloch“. Nevedela v nich dobre chodiť, a tak vyvolávala dojem, že kríva. „Má pekný hlas, zoberieme ju. Nebude sa príliš ukazovať, bude hrávať s bábkami za paravanom,“ povedali si vtedy kompetentní a Oľgu vzali.
Žilina sa nitrianskej herečke stala osudnou – v divadle sa spoznala s technikom a fotografom Jurajom Schramekom. Vzali sa a narodila sa im dcéra Lujza. Práve v tom čase sa pritrafila lukratívna ponuka, ktorú by odmietol asi málokto. „Manželovi ponúkli prácu v pamiatkovom ústave a 3-izbový byt v Bratislave. Viete, ako to vtedy bolo s bytmi. V Žiline sme bývali v jednoizbovom, takže rozhodovanie netrvalo dlho,“ pokračuje Oľga Schrameková. „Hrať však v bratislavskom bábkovom divadle ma veľmi nelákalo, tak som si dala prihlášku do Starého divadla v Nitre.“
Pohodové zamestnanie
Nasledovalo náročné obdobie, kedy bolo treba zladiť rodinu, cestovanie a prácu. Keďže nitrianske divadlo bolo vtedy zájazdové, herečka vstávala ráno o pol štvrtej, aby stihla v Nitre o šiestej sadnúť do autobusu a odfrčať na štáciu. Domov sa unavená vracala o siedmej večer. „Keď sa nám narodil syn Viktor, rozhodli sme sa natrvalo presťahovať do Nitry. Takto sme to už ďalej nezvládali,“ priznáva Schrameková, ktorá je členkou súboru SDKS od roku 1986. Jej manžel Juraj je tu fotografom, ako osvetľovač tu pracuje aj herečkin brat Peter.
Staré divadlo jej od začiatku ponúklo krásne úlohy a pekné herecké príležitosti. Zlomovou postavou bola rola v klauniáde Zvonček a Bambuľka, ktorá sa dočkala zhruba 400 repríz. Precestovali s ňou Česko, Ukrajinu, Maďarsko, Poľsko, Rusko aj Portugalsko. „Mala som 26 rokov, keď som s Bambuľkou začala a jedny z posledných predstavení boli asi pred rokom, keď som sa už blížila k päťdesiatke. Toto predstavenie je úžasnou hereckou školou,“ vraví herečka, pre ktorú sú ale všetky jej postavy rovnako vzácne a dôležité.
„Najpodstatnejšie na tom všetkom je, že mám zamestnanie, ktoré ma baví a je mojím koníčkom. Nedá si síce pri ňom robiť veľká kariéra, ale je pohodové – môj život napreduje bez náhlenia a stresu,“ pokračuje Oľga Schrameková. „Pre svoje povolanie som nemusela nič obetovať. Odchod z Bratislavy vôbec neľutujem, ani to, že som sa nestala činohernou herečkou. Nemám rada veľké mestá až natoľko, že sme aj Nitru vymenili za vidiek.“
Raj na vidieku
Schramekovci sa presťahovali do Súloviec neďaleko Topoľčian. V malebnej dedinke bez pošty a kostola sa vraj cítia ako na dovolenke. „Chováme kačky, sliepky, nedávno sme ešte mali aj baranov. Veľmi rada robím v záhradke, je to pre mňa úžasný relax. Keď náhodou nestíhame, so zvieratami nám vypomôžu skvelí susedia,“ usmieva sa pani Oľga.
Baterky jej dobíja aj vnúčik Viktorko, ktorý 2 roky oslávil deň po herečkinej päťdesiatke. Hoci na babku nevyzerá, v tejto roli sa cíti výborne. „Vnuk je syn mojej dcéry Lujzy, ktorá býva v Bratislave a hrá v Radošinskom naivnom divadle. Syn Viktor, po ktorom vnuk dostal meno, je zatiaľ slobodný a študuje hru na bicie na Ježkovej akadémii v Prahe. Ak mu to vyjde, v štúdiu bude pokračovať v Číne,“ teší sa z úspechov detí hrdá mama. „Len mi je ľúto, že mu z môjho platu nemôžem viac finančne pomáhať. Žiaľ, taká je situácia. A nielen v divadelníctve.“
Herečkiným snom je v zdraví a šťastí sa dožiť dôchodku a užiť si vnúčatá. Momentálne však túži po ďalších pekných postavách. Verí, že v tomto smere ešte nepovedala všetko...
V predstavení Žena, Pánboh, čertisko a sedem zakliatych s Milošom Kusendom.
Herečka s 5-ročnou neterou Barborkou a 2-ročným vnukom Viktorkom. FOTO: (ČE)
V Súlovciach: „Stačí mi prejsť pár krokov z domu a o letný obed je postarané“.
FOTO: JURAJ SCHRAMEK
