NITRA. Prvým hosťom podujatia 4-3-2-1... v Nitrianskej galérii bola 31-ročná úspešná spisovateľka. Moderátor Dady Nagy poslucháčom predstavil Moniku Kompaníkovú.
Rodáčka z Považskej Bystrice vyštudovala grafiku a maľbu na VŠVU, ale svojej profesii sa aktívne nevenuje. Gro je umeleckej tvorby tvorí písané slovo. Poviedky a články uverejňovala v školských a literárnych časopisoch, v preriodikách Pravda, Sme či Hospodárske noviny.
Robila terénne výskumy
Knižne autorka debutovala zbierkou krátkych próz Miesto pre samotu, ktorej kritici udelili Cenu Ivana Kraska. Koncom roka 2006 jej vyšla novela Biele miesta. Obe knihy autorka aj ilustrovala, v novinke z roku 2010 s názvom Piata loď sa objavili ilustrácie výtvarníka Sväťa Mikytu.
„Popri literárnej tvorbe už nemám čas na výtvarnú. Myslím si, že písanie mi ide lepšie a do toho vkladám celú svoju energiu,“ hovorí Monika Kompaníková.
Mamina dvoch malých synov vo svojich knihách okrem iného opisuje aj detské osudy. Jej novela Biele miesta vovádza čitateľa do života rómskej osady s mentalitou a vzťahmi jej ľudí. „V skutočnosti to ani nebola rómska osada, ale malá dedinka na juhu Slovenska. Predčasom som absolvovala dva terénne výskumy pre istú agentúru. Prešli sme vtedy desiatky rómskych osád na celom Slovensku, v knihe sa zlievajú osudy ľudí viacerých z nich,“ vysvetľuje Kompaníková. „Auto, ktoré v knihe spomínam, je konkrétne z jednej dediny. Pochybujem, že by sa niekto mohol v mojich príbehoch nájsť. K ľuďom, ktorými som sa inšpirovala, sa kniha, bohužiaľ, nedostane.“
Požičané deti
Autorkina najnovší titul Piata loď je vyslovene o deťoch. Opisuje osud 12-ročného dievčaťa z nekompletnej rodiny, ktoré si „požičia“ deti s tým, že sa chce o ne starať. Príbeh má reálne základy, pred rokmi sa niečo podobné stalo v Čechách.
„Je to vlastne aj kniha o dospelých, lebo deti sú zrkadlom nás, „veľkých“. Už som uvažovala nad tým - aj s filmármi som sa o tom bavila – že by sa podľa tejto knihy dal natočiť zaujímavý film. Text je čistý scenár, aj miesta, kde sa dej odohráva, sú také filmové,“ vraví spisovateľka. „Keď píšem, robím to ako pre film, tie situácie pred sebou vidím. Študenti – filmári na VŠVU dostali za úlohu moju knihu prečítať. Budú robiť o tom nejakú prácu, možno vznikne aj študetnský film, ale to je len teória.“
Večerníčky pre syna
Túto poslednú knihu písala autorka 2,5 roka, keď bola na materskej s prvým synom Jakubom. Teraz má aj druhého - ročného syna Miška, takže si musí nechať v tvorbe menšiu pauzu. Novým nápadom v hlave sa však nebráni.
„Predčasom som pre Jakuba napísala rozprávky, vlani ich Slovenský rozhlas odvysielal ako večerníčky. Teraz chystám detskú knižku – rozprávky o hlbokomorských rybách. Svojho času Jakuba tieto zvieratá veľmi zaujímali, veľa ich aj nakreslil, takže v knihe chcem s textami skombinovať moje i jeho kresby,“ prezradila Monika Kompaníková, ktorá knihy rada nielen píše ale aj číta. Najmä klasické detektívky, súčasnú prózu a popri práci s deťmi využíva aj audioknihy.
