NITRA. Minulý rok bol v Divadle Andreja Bagara bohatý na jubilantov. Po Majlingovi, Hrčkovi, Nahálkovi a Ondríkovi tento rok do klubu tridsiatnikov pribudol aj Peter Kadlečík.
Absolvent konzervatória a VŠMU v detstve sníval o povolaní archeológa. Nadchýnal sa dokumentmi a knihami Vojtecha Zamarovského, no než sa stihol rozhodnúť, čo by v živote naozaj rád robil, ocitol sa na konzervatóriu.
Pomaranče ani angličtina sa nekonali
„Na „konzervu“ išiel môj kamarát, ktorému tam už študoval brat. Pomyslel som si, že on robí v škole somariny, ja robím v škole somariny, na gymnáziu by som určite nevydržal. Veď vyskúšam,“ spomína Peter Kadlečík. „A vyšlo to. Mojimi spolužiakmi boli napríklad Ivana Kuxová, Zuzana Marošová či Ľuboš Kostelný.“
Po prijatí na VŠMU, kde Peter študoval v ročníku Martina Hubu a Emílie Vášáryovej, im poradili, aby zabudli na všetko, čo sa doteraz naučili. Začínali prakticky od nuly. Petrovým absolventským predstavením bol Platonov od A. P. Čechova, kde stvárnil postavu Vojniceva. „Bola to veľmi úspešná inscenácia, s ktorou sme precestovali divadelné festivaly v Brne, Prahe aj Varšave. Získali sme aj niekoľko ocenení,“ skromne dodal Peter.
Rodák z Bratislavy sa v nitrianskom divadle ocitol zrejme riadením osudu. Po skončení VŠMU sa vybral na konkurz do DAB – vraj sa naň nejako zvlášť nepripravoval a prijatie neočakával. „Nemal som ešte jasno v tom, čo chcem po škole robiť, akou cestou sa vydať. Vzápätí som preto odišiel do Nórska, kde som pracoval na farme a ako drevorubač v lese,“ vraví Kadlečík.
„Mal som plán zostať tam 2-3 mesiace, potom som chcel ísť zbierať pomaranče na Nový Zéland a zdokonaliť si angličtinu v Austrálii. Pamätám si to, akoby to bolo dnes – bol práve štvrtok a dramaturg DAB Svetozár Sprušanský mi zavolal, že sa mám na druhý deň hlásiť v divadle. Som tritisíc km od Slovenska, vravím mu, a on na to, že ma čaká v sobotu. Nakoniec sme sa dohodli na pondelku.“
Poslúchol znamenie
Je zaujímavé, že Peter krátko pred telefonátom majiteľovi farmy rozprával niečo o znameniach, ktoré človeku znenazdania prídu do cesty. To ešte netušil, že jedno už číha práve na neho... „Priznám sa, že z brigády v Nórsku som bol vtedy psychicky i fyzicky vyčerpaný - denne 11-12 hodín tvrdej roboty. Ten telefonát prišiel v pravý čas – vyšiel som v ústrety životnej výzve a tak trochu som z tej farmy aj zdrhol,“ objasňuje Peter. „A zatiaľ som to neoľutoval. Ani sa nezamýšľam, kde by som bol dnes, keby som ponuku z DAB vtedy neprijal.“
V nitrianskom divadle začínal v roku 2003 postavou ožrana Čimboru v muzikáli Adam Šangala. Nasledovali Kvak v Divotvornom hrnci, ktorý bol Petrovou prvou väčšou úlohou, Michal Vrbický v Piargoch, Cornwall v Kráľovi Learovi, Jaša vo Višňovom sade, Frederick/Philip v hre Sardinky na scénu, prosím! Zahral si aj Arašida a kúzelníka v hre Veveričky, Kaňúrika v Statkoch zmätkoch, Filipa Plafóna v Modrej ruži, Hakana v Lavv a Janisa v Testosteróne. Z najnovších predstavení ho môžete vidieť ako patológa Bútoru v inscenácii Koniec hry a Paula v hre Kuchyňa.
Vie, ako postavy viesť
„Každá postava si vyžaduje iný prístup. Netreba byť psychológ, aby sa človek naučil rozpoznávať emócie, ktoré tou úlohou hýbu a patrične ich tlmočil divákovi. Za osem rokov, čo v DAB hrám, som, vďakabohu, stvárnil rôznorodé roly. Tak trochu ma však zaškatuľkovali do komediálnej polohy a priznám sa, už mi začína chýbať zásadnejšia dramatická postava, no všetci mi tvrdia, že nevyzerám ani na tých 30, čo mám a môj čas ešte len príde,“ hovorí Peter.
Neuznáva delenie na veľké a malé postavy. Hoci pri väčšej úlohe má podľa neho herec viac priestoru na „hranie sa” a môže si dovoliť aj menšie oddychové pasáže bez straty dôvery diváka. Ak stvárňuje kladnú postavu, snaží sa v nej hľadať protipól, aby nepôsobila príliš plocho a čiernobielo.
„Pamätám si pocit bezradnosti v mojich hereckých začiatkoch. Hoci som si dodnes na seba na fotkách či v televízii nezvykol, som už inde. Viem, ako chcem postavy viesť, ako im vdýchnuť život tak, aby mi divák uveril,“ doplnil herec.
Okrem DAB Peter Kadlečík asi 3 roky pôsobil aj v Divadelnom spoločenstve LeMon, kde sa predstavil v inscenáciách Prométeus, Ester či Princ Bajaja.
Na chalupe s mačkou a motorkou
Peter Kadlečík je mestské dieťa – 22 rokov žil v bratislavskom paneláku. Dnes si užíva slobodu a pokoj vidieckej chalupy v obci neďaleko Nitry, kde na narodil jeho otec. Priam idylický život s domácimi zvieratami si spestruje aktívnym oddychom a opravami motorky, na ktorej „snáď jedného dňa” vyrazí za dobrodružstvom. „Nedávno som „odrodil“ tri mačiatka. Mačka chcela byť v tejto chvíli so mnou a vliezla mi priamo do postele,“ smeje sa Peter.
Jubilant sa na tridsiatku vraj vôbec necíti. Priateľku má, no ženiť sa zatiaľ neplánuje. Všetko je tak, ako má byť. „Viem, že môj vek je asi o tom, či som dospel. Myslím si, že asi nie, vlastne ani neviem, či chcem dospieť. Zrelosť podľa mňa neznamená vážnosť či zodpovednosť v zmysle vážnych a zodpovedných rodičov, skôr je to podľa mňa schopnosť byť pripravený na všetky situácie, nepodliehať detským panikám a vedieť improvizovať,“ uvažuje Peter. „Mám šťastie, že v rámci mojej profesie detstvo nikdy nekončí. Ako herci sa môžeme stále hrať.“
Hoci oslávenec formality neuznáva, oslavy jubilea budú – v divadle aj na chalupe. Sám by si k narodeninám daroval najradšej výlet - zbalil by si „bágel“, vyložil mobil a vyrazil na neplánovanú cestu aspoň ma mesiac. Čo nemôže urobiť dnes, zrejme urobí cez divadelné prázdniny.
FOTKY: COLLAVINO
