NITRA. Napriek tomu, že známy cestovateľ a majiteľ cestovky Ľuboš Fellner už pochodil hodný kus sveta, jeho cesta do srdca Afriky predsa len bola nezvyčajná.
Čad rozhodne nepatrí ku krajinám, kam by sa turisti hrnuli. A ani ich tam veľmi nechcú.
Hrozní susedia
A to priznáva aj Ľuboš Fellner. „Báli sme sa tam ísť, no verili sme, že to zvládneme. Do Čadu sme sa vybrali preto, lebo pred nami tam bol málokto. Ani krajiny okolo neznejú dobre: Líbya je stále problém, Sudán je hrozná krajina, v Stredoafrickej republike bol bývalý prezident ľudožrút, v Nigérii aj Nigere vzali a zabili pár rukojemníkov. Kamerun je zo všetkých susedov Čadu jediná fajn krajina.“ Takto popísal Ľuboš Fellner začiatok cesty Nitranom, ktorí si prišli jeho rozprávanie o prazvláštnej krajine vypočuť.
Cesta z Francúzska do Čadu. Zadná časť Boeingu bola celá pre Ľuboša Fellnera.
Mínové polia
V severnej nevzdelanej časti Čadu žijú prevažne Arabi a ďalšie islamizované skupiny. Juh je kresťanský a vzdelaný. Cieľom cestovateľov bolo prejsť Čad z hlavného mesta N´Djamena až na hranice s Líbyou a Darfúrom v západnom Sudáne.
Ako sa vôbec cestuje v turistami neprebádanej krajine? Ťažko a s mnohými rizikami. Cestovateľov ohrozujú mínové polia, pozostatky z občianskej vojny. Hlavne v saharskej púšti a v prihraničnej oblasti so Sudánom hrozí riziko prepadov a únosov zo strany ozbrojených bánd.
Pozoruhodné je, že policajné kontroly neboli také drsné. To sa ale nedalo povedať o vojakoch. „Čakal som, že to bude ako v iných afrických krajinách, kde policajt dostane od štátu uniformu, pištoľ a nulový plat a má si sám zarobiť. Takíto policajti sa podľa toho aj správajú – zastavujú turistov a každé takéto zastavenie znamená najmenej sto dolárov. V Čade to bolo opačne – žiadne úplatky, policajné kontroly boli až nebezpečne bezproblémové. Raz večer sme ale narazili na vojakov. Bolo vidieť, že sú pripravení na zásah, na autách mali nachystané rakety a aj na nás namierili.“
"Palác" miestneho sultána strážia pštrosy.
FOTO - ĽUBOŠ FELLNER
Niet sa čomu smiať
Desaťmiliónová republika trpí chudobou. Miestni ľudia v odľahlých púšťach zjedia všetko, čo sa hýbe. Obyčajní Čadčania sú k cudzincom milí aj napriek ťažkému životu, ktorý majú. Turistov síce radi nevidia, no keď k nim už raz nejakí zavítajú, nechajú sa s nimi aj vyfotiť. „Nie sú veľmi usmievaví, lebo nie je sa ani čomu smiať. Čad je tvrdo postihnutá krajina a po nás skôr zazerali, čo tam hľadáme,“ hovorí Ľuboš Fellner.
Cestovatelia prechádzali mestami plnými špiny. Po zemi sa povaľovali samé papiere a plastové vrecká. No miestnych to veľmi netrápi a zo zeme sa odpad nik neunúva zdvihnúť. Aspoň tie nánosy odpadov vytvárajú dojem exotiky.
V púšti
Mestá striedali vyprahnuté a ľudoprádzdne púštne oblasti. Kamenisté úseky púšte ani omylom neponúkali rozprávkové pohľady na pieskové duny. Len kde-tu sa mihol dom z hliny a rákosia.
Rozložiť stan prakticky kdekoľvek nebol problém. Ani zveri sa nemuseli dobrodruhovia priveľmi obávať, lebo čo je v Čade živé, to miestni hneď ulovia.
Púšťami z piesku prechádzali hlavne v noci. Nešlo ani tak o snahu ochrániť telá od úmorných horúčav ako skôr o úsilie neprivolať si problémy na jedinú nádej, vďaka ktorej sa dá z púšti vymotať – na džíp. Počas úmorných denných horúčav, keď teplota vyskočí ďaleko cez štyridsať stupňov, sa poriadne ničia pneumatiky. A nielen to. Aj púštny piesok je pohyblivejší a turistom hrozí, že práve cez deň s autom zapadnú.
Teplé pivo
Občerstviť sa dalo v malých a svojských krčmičkách. A hoci časť krajiny je moslimská, pivo ponúkala každá krčma. Až na to, že 33-stupňové teplé pivo veľa osvieženia neprinieslo.
Miestni za symbolický poplatok ochotne oprali aj biely plášť džalábiju. „Investovali mi do toho asi dve deci vody. Len čo sme džalábiju vystreli, už aj bola suchá. A biela mi vydržala asi tak desať minút,“ hovorí Ľuboš.
Priechod púšťou bol neskutočne únavný. Každú chvíľu jedno z áut zapadlo a bolo ho treba tlačiť. Alebo dostalo defekt.
Ísť rovno. To sa nedá
Človekom málo prebádaná krajina si zachovala svojsky drsnú krásu. Prírodná krása avšak ide ruka v ruke so zradnosťou. Nie raz sa cestovateľom stalo, že sa museli v púšti hľadať. Stačilo len, že si jeden z nich odskočil pár desiatok metrov od stanov a už mal problém sa vrátiť. Vyšliapané cestičky vietor v sekunde zasype nánosom piesku a človek má problém s orientáciou.
Púšť sa z každej strany javí rovnaká. A bez dobrého sprievodcu takmer nezdolateľná. „V tejto krajine sa nedá ísť len rovno. Stále sme sa museli napríklad vyhýbať lokalitám, ktoré boli posiate mínami,“ povedal Ľuboš Fellner.
Šesťdesiatkou s antilopami
A keď aj nedozierna púšť s karavanmi plnými vriec s minerálmi a soľou prešla pozvoľna do trávnatých plôch, stále sa nedalo na džípoch trieliť. „Išli sme tak šesťdesiatkou, aj to už bol rekord. A okolo nás antilopy. Tiež išli šesťdesiatkou. Asi sa aj potešili, že majú spoločnosť,“ pousmial sa Ľuboš.
K jedným z vrcholov cesty patrilo Čadské jazero, ktoré je štvrtým najväčším jazerom v Afrike. Pred pár desaťročiami malo rozlohu 25-tisíc kilometrov štvorcových, no dnes sa scvrklo len na zhruba 1 500 kilometrov štvorcových a stále sa zmenšuje. Čadské jazero predstavuje zdroj vody a obživy pre dvadsať miliónov ľudí zo štyroch štátov.
SNÍMKY V TEXTE: ĽUBOŠ FELLNER
