S Tuldom, ako ho volajú priatelia, sme sa stretli, kde inde, ako v jeho pracovni na štadióne na Čermáni, kde začal svoje rozprávanie. Ešte ako chlapec začal hrávať vo svojej rodnej Prievidzi, kde mal pre futbal ideálne podmienky. „Bývali sme hneď pri ihrisku, takže som tam bol vlastne neustále. Pamätám si, ako bola u nás na sústredení Červená hviezda Bratislava, vtedajší majster republiky. Videl som všetky tie mená, ktoré som obdivoval, ako Matlák, Buberník, Scherer, Tichý, Dolinský alebo Javorek. Boli to moje idoly,“ začína svoje spomínanie na prvé športové kroky oslávenec.
Z Prievidze do Nitry
Vo svojom rodisku hrával až do 19 rokov za starší dorast, neskôr prišiel pod Zobor na vysokú školu. „Tu som začal hrávať za Dolné Krškany, kde som potom robil aj tajomníka,“ hovorí. Medzitým však absolvoval vojnu, oženil sa a začal pracovať v Plastike, ktorej vedenie si všimlo jeho funkcionársku prácu pre krškanský futbal. „Vtedajší riaditeľ pán Pleva si ma zavolal, že počul, že to v Krškanoch robím dobre, či by som nechcel pôsobiť v hádzanej. No a tak som vlastne od roku 1986 až do roku 2004 robil hádzanú v Nitre,“ spomína. K najvýraznejším zážitkom s Plastikou podľa jeho slov určite patrilo víťazstvo v Slovenskom pohári z roku 1997. „Plastika bola vtedy takou korunnou princeznou slovenskej hádzanej. Kráľovnou bola Šaľa, ale aj tak sa nám ju vtedy podarilo v Topoľníkoch poraziť a získať pohár,“ listuje v pamäti a v očiach sa mu začínajú lesknúť slzy. Popri práci pre nitriansku hádzanú bol navyše dva roky aj vedúcim reprezentačného družstva hádzanárok Slovenska, s ktorými pochodil kus sveta.
Najväčším úspechom v tomto období bolo víťazstvo nad silným Maďarskom v kvalifikácii na ME v novootvorenej športovej hale v Púchove, vtedy mala Plastika v reprezentácii päť hráčok. Zabudnúť sa nedá ani na zážitky z organizácie Slovakia Cupu reprezentačných družstiev, ktorý sa konal päťkrát v Nitre.
Späť pri futbale
K futbalu sa vrátil až po osemnástich rokoch, keď hádzanársky klub Plastika Nitra prestal existovať. „Na Čermáni sa uvoľnilo miesto tajomníka po Jarovi Fúskovi a som tu až dodnes. Práca ma baví, napĺňa a zároveň mi je koníčkom. Na ihrisko chodím s radosťou. Niekedy dokonca stretnem niektoré bývalé hádzanárky, ktorém keď sme spolu pracovali, boli v podstate ešte deti, ako chodia so svojimi ratolesťami na tréningy a ich synovia a dcéry hrajú za náš ČFK. Je v tom kus nostalgie,“ vraví a plynulo prechádza na futbalové zážitky. „Keď sa nám pred štyrmi rokmi podarilo postúpiť do tretej ligy, to sa aj ťažko opisuje. Boli to úžasné momenty. Je veľká škoda, že sme teraz opäť vypadli. Čo sa dá robiť, život prináša aj takéto chvíle,“ konštatuje Tulik a ihneď dopĺňa. „Treba si však uvedomiť, že Čermáň nie je mesto, ani dedina. Je to iba mestská časť a porovnávať sa s Považskou Bystricou alebo väčšími dedinami jednoducho nemôžeme,“ objektívne vysvetľuje tajomník.
Dnes chýba sebakritika
Jedným dychom dodáva, že kedysi sa šport robil omnoho jednoduchšie a hlavne radostnejšie. „Za mojich čias to fungovalo tak, že sme si všetci sadli, rozobrali sme všetko pri klobásach, hurkách. Neraz sme sa pohádali, hneď na to pomerili a takto to fungovalo. Všetko bolo, ako malo byť. Dnes sa všetci po zápase ponáhľajú, pozerajú na hodiny a utekajú preč,“ posťažuje sa Tulik. „Dnešným hráčom chýba sebakritika. Nedokážu prijať pravdu. Ak sa im niečo povie, hneď sa urazia, hocikedy si jednoducho niečo zmyslia a neprídu. My sme hrávali za kamarátov, a keď niekto neprišiel, bol to podraz. Teraz akoby to bolo jedno,“ pokračuje, nešetriac ani súčasných hráčov.
„Za všetko, čo som dosiahol, vďačím rodine. Hlavne manželke Anke, ktorá to so mnou toľké roky vydržala. Často som nebýval doma, na všetko bola vlastne sama, na deti, na všetko. Za to všetko by som jej aj touto cestou chcel úprimne poďakovať,“ uzavrel svoje rozprávanie Anton Tulik, čerstvý šesťdesiatnik.
