NITRA. Ako Daniela Hlaváčová s humorom vraví, v divadle sa takmer narodila. Jej mama herečka Eva Hlaváčová pôsobí v Divadle Andreja Bagara od roku 1963, tesne po nej prišiel do vtedy krajového divadla aj jej otec Zoltán. Danieliným životom je tiež divadlo, ale z tej druhej stránky. Je totiž inšpicientka.
Nočná mora
„Mama sa ma snažila od divadelných dosiek udržať čo najďalej. Herečkou som nikdy nechcela byť, skôr som uvažovala o povolaní bábkoherečky,“ hovorí Daniela Hlaváčová.
Bežnému človeku možno nie je úplne jasné, čo všetko má v divadle pod palcom inšpicient. Z toho, čo nám Daniela povedala, je to časovo aj psychicky veľmi náročná pozícia. Keď sa skúša či hrá predstavenie, musí skontrolovať skúšobné, javiskové priestory, postavenie scény, dohliadnuť na to, aby nechýbali rekvizity. Spolupracuje s režisérmi, kostýmovými výtvarníkmi, autormi scény, hercami, tanečníkmi, ale aj kulisármi, rekvizitármi, strojníkmi, maskérmi, gardorobiérkami či osvetľovačmi.
„Keď niektorý herec pred skúškou či predstavením chýba, sú to pre mňa „veselé chvíľky“. Musím ho skrátka zohnať. Našťastie sa to nestáva až tak často,“ hovorí Daniela, ale vzápätí priznáva: „Mojou nočnou morou je sen, ktorý sa mi občas sníva, že herca zháňam, obvolávam, ale na telefonáty nereaguje a nikto o nom nič nevie. Alebo že ja zabudnem, že mám predstavenie, alebo že vediem predstavenie v neznámom divadle s úplne cudzími hercami.“
Do divadla aj v horúčke
Inšpicient musí byt na každom predstavení, zaskočiť ho nemá kto. „Neraz som išla do divadla aj v 39°C horúčke a nikto o tom nemal ani potuchy,“ hovorí Daniela. Jej pracovná doba je flexibilná, prispôsobuje sa skúškam, predstaveniam a zájazdom.
V období skúšobného procesu inscenácie zabezpečuje vhodné podmienky podľa požiadaviek režiséra. Po „odovzdávačke“ vedie predstavenie v intenciách, ako ho režisér naštudoval. Koordinuje a zabezpečuje predstavenie zo zákulisia a dbá o jeho plynulý priebeh. Musí bleskovo vyriešiť, ak odpadnú hercovi fúzy, herečke mihalnica, roztrhnú sa šaty, pokazí sa opona, padá kulisa či skolabuje divák.
„Ak je hercovi zle alebo utrpí zranenie, ošetrím ho, prípadne zabezpečím príchod lekára. Ten je prítomný na každom predstavení.“
Zádrhely diskrétne vyrieši
Napriek náročnosti práca inšpicientky Danielu baví. Najviac jej vyhovuje pestrosť roboty a možnosť byť pri procese tvorby predstavení. „Všetci umelci či režiséri sú výnimočné osobnosti, baví ma s nimi spolupracovať pre rozmanitosť ich charakterov, rôzny spôsob myslenia a princíp vnímania reality. V každom predstavení sa mení konštelácia pováh a energií,“ vysvetľuje.
„Mojou povinnosťou je, aby som správne zladila technickú a umeleckú zložku a prípadné zádrhely diskrétne vyriešila tak, aby to divák nepostrehol. Neraz sa preto treba nastaviť do pozície pokrového hráča – zostať nad vecou a nebrať si nežiadúce emócie osobne.“
Keďže inšpicient pracovne komunikuje s ľuďmi zo zahraničia, musí ovládať reči. Daniela sa dohovorí anglicky, čiastočne taliansky, nemecky i francúzsky.
Žijeme ako muži
Prptiváhou náročnej práci sú pre Nitrianku orientálne tance. Dostal sa k nim cez priateľku, ktorá sa vydala za Jordánca. „Ako malá som chodila na balet. Orientálne tance sa mi vždy páčili, chcela som sa ich naučiť,“ spomína Daniela na začiatky. „Základy orientálneho tanca som získala v štúdiu Jaspis, zdokonalila som sa aj s pomocou pani Suhy zo Spojených arabských emirátov, s ktorou ma skontaktovala priateľka. Neskôr som pokračovala vo Viedni a v Prahe.“
Orientálnym tancom Daniela priam prepadla, stali sa pre ňu relaxom a únikom do iného sveta, v ktorom ako keby získala novú identitu. „Mám pocit, že my Európanky žijeme ako muži. Málokedy si môžeme dovoliť prejaviť takú tú skutočnú ženskosť, ktorá je pre ženy v Oriente prirodzená,“ myslí si Daniela.
Naučiť sa uvoľniť
Daniela orientálny tanec robila viac-menej ako hobby. Keď ju však cez prázdniny pred 8 rokmi priateľky oslovili, aby ich to naučila, nezaváhala. Zrazu sa akoby roztrhlo vrece – k priateľkám pribudli ďalšie tancachtivé ženy, a tak Daniela ako cvičiteľka pendlovala medzi Nitrou, Zlatými Moravcami a Topoľčanmi. Keďže už nestíhala, kurzy obmedzila na Nitru, kde dodnes vyučuje v KOS. V skupinách mala cvičenky od 9 do vyše 60 rokov.
„Pri orientálnych tancoch sa treba preladiť na celkom iný spôsob držania tela. My Európania sme takí strnulí. Musíme sa uvoľniť a naučiť sa inak hýbať hlavou, rukami, nohami, hrudníkom a najmä panvou. Keď to ženy v základoch zvládnu, odchádzajú natešené a nevedia sa dočkať ďalšej hodiny,“ vraví cvičiteľka. „Je však dôležité vytrvať a nevzdávať to. Čas a množstvo iných povinností sú pre ženy brzdou. Orientálky to majú jednoduchšie, venujú sa ženským veciam, ostatné prenechajú mužom.“
Esencia duše a tela
V choreografii orientálneho tanca nie je nič striktne vymedzené. Je to tanec improvizačný, uplatňuje sa fantázia, naturel, temperament, momentálne emócie a individualita tanečnice. Každej sú vlastne iné pohybové variácie a iné tanečné prvky, jedna je temperamentnejšia, iná pomalšia.
„Ženy sa pri tanci inšpirujú svojimi vnútornými pocitmi a hudbou. Každá choreografia je ich vlastným umeleckým dielom, esenciou ich duše a tela,“ zdôrazňuje Daniela, ktorá svoje umenie párkrát predviedla aj na rôznych akciách.
Mrzí ju však, že u nás sa orientálne tance berú skôr striptízové umenie. Orientálny tanec má svoju dôstojnosť, vyjadruje ženskosť, emócie a radosť zo života.
Daniela robila kurzy orientálneho tanca v Nitre, Zlatých Moravciach i Topoľčanoch.
S priateľkou Dianou, ktorá sa tiež venuje orientálnym tancom. FOTKY: ARCHÍV D. H.
