Grafity tvorba Vladimíra Popoviča odrážala jeho životné skúsenosti zo 60. rokov. Lásky emigrovali, priateľstvá sa rozpadli.
NITRA. Jedna z najvýraznejších osobností slovenskej umeleckej scény Vladimír Popovič po prvýkrát vystavuje v Nitre. V Nitrianskej galérii sa predstavuje výberom 40 maliarskych diel z posledných 10-11 rokov.
Ženské pery a aleje
„Spoločným menovateľom diel Vladimíra Popoviča sú formálne znaky a autorova typická symbolika. Leitmotívom tejto výstavy je vzťah muža a ženy. Autora fascinuje postava ženy, ktorá tu vystupuje v mnohých podobách,“ predstavila Popovičove práce kurátorka Barbora Geržová. „Sú tu aj menšie tematické cykly - maľby s integrovaným textom, nápismi, znakmi. Na obrazoch nájdeme množstvo symbolov, ktoré sa opakovane objavujú, napríklad ženské pery, stôl, aleje.“
Milenky v jeho veku
Podľa slov umelca si maliar po celý svoj život tvorí vlastnú abecedu. Keď už má viacej písmen, môže začať písať prvé slová a vety. A potom začne maľovať... „Keďže mám rád príbehy, moje obrazy musia narábať so slovom. Nie je ani tak dôležité uvažovať o farbách, ako o posolstve, ktoré chcem povedať. Keď mám pocit, že napriek dokončeniu je „čítanie“ môjho obrazu pre človeka zložité, som ochotný ten hlavný text aj napísať,“ podotkol Vladimír Popovič.
Za jeho príbehmi sa skrýva život i fantázia. Mal vraj veľmi búrlivý život, plný vzostupov a pádov. „Za každým obrazom je možno to, či iní píšu vo svojich pamätiach. Nie som Casanova, aby som to robil, hoci sa mi tento muž nesmierne páčil. Točili sa okolo neho krásne ženy a to je v podstate aj môj prípad,“ zasmial sa umelec.
„V Bratislave som si dovolil nájsť geologickú vrstvu z mojej mladosti, ktorú som vystavil. Výstava sa volá Milenky. Milenky na kresbách a maľbách majú toľko rokov ako ja, sú po sedemdesiatke. Mám pocit, že to pekné zostalo a to ostatné je premlčané.“
Deti emigrovali
Vladimír Popovič sa dlhé roky venoval grafity a streetartu. Vo svojich zbierkach majú jeho diela tohto charakteru mnohé galérie. „V roku 1968 bol tento spôsob umenia na uliciach. Vy to poznáte s fotografií, ja som zažil „naostro“ s mnohým vážnymi vecami, ktoré sa týkali môjho osobného života, mojich lások i priateľov. Lásky emigrovali, priateľstvá sa rozpadli, ľudia sa začali deliť podľa iného kľúča,“ spomína autor. To, čo sa vtedy stalo, ho zásadne poznamenalo. Spadli mu z očí ružové okuliare. Emigrovali mu deti a zostali s manželkou sami.
„Nikto nechcel moje obrazy, iné veci áno, ale moju vlastnú tvorbu, nie. Spoločnosť a kusthistorici ju objavili až po roku 1989. Mal som dojem, že začala moja druhá jar, pozvali ma na VŠVU, aby som viedol svoj ateliér a mal svojich žiakov, čo som nikdy nechcel, lebo viem, aká zodpovedná je práca kantora.“
Tvorbou je posadnutý
Za dôležitý medzník vo svojej tvorbe považuje fakt, že ešte nezomrel a môže ďalej tvoriť. Tvorba je u neho posadnutosťou, vraj vlastne nič iné ani nevie. Ráno vstane a na obed jeho žena zistí, že je ešte v pyžame a má rozrobený nejaký obraz.
„Čas je už proti mne, ale ja som zase proti nemu, sme 1:1,“ zhodnotil Popovič, ktorý na VŠVU učil 17 rokov, do roku 2007. „Až som zistil, že to, čo chcem povedať, potrebuje toľko času, že by bolo dobré stiahnuť sa do ateliéru a skúsiť to namaľovať. Neviem, či som zo školy neodišiel neskoro. Ale bolo nám so študentmi vzájomne veľmi dobre. Z môjho intermediálneho ateliéru vyšlo niekoľko ľudí, ktorí sa už presadili a, nepreháňam, sú to stredoeurópske hviezdy. Píšeme si a navštevujeme sa, mám pocit, že mám strašne veľa detí,“ dodal umelec.
„Ulovil som krásnu sirénu a hovorím jej „milujem ťa“. A ona mne „dokáž“, na čo ja jej odpovedám „to neviem“... – popísal nám umelec svoj obraz. FOTO: (ČE)
