NITRA. Zomrel niekto v rodine? Pokazila sa práčka? Obchodíku sa nedarí tak ako kedysi? Bude v tom čarodejníctvo a v rodine máme čarodejníka, ktorého sa musíme zbaviť.
Takto nejako zmýšľajú obyvatelia afrického Konga. A prstom viniacim z čarov pritom ukážu často na tých najzraniteľnejších a bezbranných – na deti. Po obvinení z čarodejníctva sa množstvo detí dostáva na ulicu, kde sa stanú súčasťou agresívnych gangov, zomrú, alebo robia prostitúciu.
Unikátny dokument o čarodejníctve
V tom lepšom prípade absolvujú detí, no často aj dospelí, 'liečenie'. Kadejakí šamani, mastičkári, samozvaní pastori, ale aj katolícki kňazi sa na dych vyrážajúcich rituáloch podujmú, že 'posadnutých' zbavia ich prekliatia.
Unikátny dokument o deťoch z Konga obvinených z čarodejníctva sa podarilo nakrútiť česko-slovenskej výprave. Jej nosnou časťou boli dvaja reportéri – Martin Rajec a Marek Vítek.
Časť štábu, ktorý v Kongu nakrúcal šokujúci dokument. Martin Rajec je vľavo.
Myšlienka na dokument skrsla ešte v roku 2005, keď v Kongu nakrúcali dokument o pozorovateľoch OSN. Vtedy si dokumentaristi všimli množstvo zbedačených detí, ktoré sa pofľakovali ulicami Konga. Podľa odhadov je len v uliciach hlavného mesta Kinshasa asi 40-tisíc detí. A reportérov zaujímalo, prečo.
Do Konga sa teda znovu vydali a v priebehu niekoľkých týždňov nakrútili dokument, ktorý otvoril tému, aká dovtedy nikde v médiách prezentovaná nebola.
Detské čarodejníctvo a posadnutie diablom si až po uvedení filmu Prekliati všimli napríklad svetovo známe americké noviny New York Times.
Okrem Rajca a Víteka sa na nakrúcanie podieľali aj ďalší štyria ľudia, medzi nimi herečka Chantal Poullain-Polívková, ktorá viedla rozhovory s miestnymi vo francúzštine.
Herečka Chantal Poullain-Polívková viedla pre dokument rozhovory s miestnymi vo francúzštine.
Na čarodejníkov verí aj miestna inteligencia
„Najšokujúcejšia pre mňa osobne je skutočnosť, že tomu verili aj inteligentní ľudia s vysokou školou, ktorí vyštudovali v Európe. Napríklad novinár, ktorý pôsobil v Čechách aj vo Veľkej Británii a ktorý pracoval pre OSN. Raz sme s ním zašli na trh a keď uvidel šamanskú masku, varoval ma, aby som ju nekupoval. On skutočne veril, že mi tá maska ublíži. To mi pripomína nakrúcanie o slepcoch v Libérii, kde nevidiacich izolujú od ostatných ľudí, lebo si myslia, že slepota sa prenáša dotykom,“ hovorí reportér Martin Rajec.
V Kongu najčastejšie vinia z čarodejníctva deti. Prečo? Lebo práve ony sú tými najslabšími zložkami rodiny a brániť sa nevedia.
Kým navyše na vidieku deti pracujú, a teda sú pre rodiny prospešné, v Kinshase musia chodiť do školy a mnohé konžské rodiny jednoducho nemajú peniaze, aby uživili množstvo školopovinných detvákov. Obvinenie z prekliatia a následné vyhnanie z domu je niečo, čo tamojšia spoločnosť nemá problém akceptovať.
Dieťa obvinené z čarodejníctva.
'Zjedia' rodičov
Do prúseru sa deti dostanú za hocičo. Ak napríklad zomrie člen rodiny na starobu či smrteľnú chorobu, deti si vypočujú obvinenie, že svojho blízkeho príbuzného 'zjedli'.
Počarované sú aj v prípade, že sa niečo v domácnosti pokazilo, že niekto ochorel alebo že rodina schudobnela. „Všetko iracionálne hodia na deti. Ak má napríklad rodina jedenásť detí a nemá príjem, aby ich živila, musí si vybrať, ktoré si nechá a ktoré vyhodí na ulicu,“ vysvetľuje Martin Rajec. Odkopnutých 'čarodejníkov' nikto neľutuje.
Dokument Prekliati prináša dojímavé príbehy vyhodených detí. Jeden chlapec spomína, ako sa ho pokúšali liečiť najskôr mastičkári, a potom kňazi. Kým tí prví len odriekali formulky na odkliatie, kňazi chlapca bičovali.
Rituálne odkliatie
Priamo k šamanom či pastorom, ktorí používajú násilie, sa však dokumentaristi nedostali. Podarilo sa im ale nakrútiť niekoľko šamanov či takzvaných pastorov, ktorí sa špecializujú na vyháňanie diabla z tiel posadnutých.
Nech už je 'uzdravovateľom' ktokoľvek, princíp je vždy zhruba ten istý. Početná skupina ľudí sa zhromaždí v improvizovaných modlitebniach. Tam pastor pred očami verejnosti vykonáva obrady, ktoré pôsobia ako z iného sveta. Točí 'počarovaných' dokola, až kým nespadnú na zem. Potom na nich pritlačí, aby nevládali vstať. Zároveň 'obeťami diabla' trasie, aby bol dojem vyháňania zla čo najpresvedčivejší.
Časté je aj to, že pastori sa na 'posadnutých' nalepia tak blízko, ako sa len dá. Potom na nich kričia, ideálne do mikrofónu.
Tí, čo majú byť očistení, sa správajú rôzne. Niektorí akoby upadali do kómy, iní sa trasú na celom tele, ďalší skáču ako splašený dobytok po celom centre rituálneho miesta a sú aj takí, čo revú, akoby ich z kože drali.
Keď ich pastori či šamani uzdravia, spravidla sa svaly na predtým 'posadnutých' telách uvoľnia. Z čarodejníkov sa akoby šibnutím prútika stanú pokojné a tiché bytosti, niekedy sa po rituáli dokonca usmievajú.
Rituál odkliatia. Obete kadejakých šamanov a pastorov sa dostávajú do tranzu. Skutočného, ale v mnohých prípadoch zrejme aj predstieraného.
Zinscenované divadielko pre masy?
„Počas omší som mal často pocit, že sú to uplatení ľudia, ktorí celé to uzdravenie len hrajú, aby ohúrili ostatných. Ale nevylučujem, že niektorí sa naozaj dostanú do tranzu. Spôsobiť to môže zvláštna hudba kombinovaná s masovou hystériou. Psychicky labilní ľudia potom môžu naozaj dostať rôzne záchvaty či odpadávať,“ hovorí Martin Rajec.
Točí ma telka
Pastori svoje bludy zväčša šíria pomocou televízie či rádia. Je to pre nich spôsob, ako veľmi dobre zbohatnúť. Takýmto samozvaným pastierom často verí aj miestna inteligencia a politická reprezentácia. „Najúspešnejší kazatelia majú svoju vlastnú televíziu či rádio. Sú to veľké informačné zdroje, ktoré dokážu na obrady pritiahnuť tisíce ľudí,“ hovorí Marek Vítek.
Samozvaní pastori, čo uzdravujú posadnutých, jednoducho potrebujú publicitu. Aj to je dôvod, prečo reportéri nemali nejaké väčšie problémy preniknúť na rituály vyháňania diabla. Horšie to bolo na ulici, kde museli nakrúcať z idúceho auta spoza čierneho skla.
Aj tak sa ale reportéri nevyhli konfliktu s miestnym gangom. Pred očami pozorovateľov OSN a miestnych policajtov ich napadla skupina mladých chlapcov. Vyhrážali sa bitkou a rozbitím auta. Nakoniec sa uspokojili so sto dolármi. Políciu ani pozorovateľov konflikt netrápil, do 'biznisu' gangu sa nemiešali. Ako hovorí Martin Rajec, riadili sa jediným heslom – žiadna technika dokumentaristov ani peniaze nestáli za to, aby za ne položili svoje životy.
Reportér Martin Rajec diskutoval o šokujúcom dokumente s Nitranmi.
Vojnový reportér. Výraz, ktorým sa na Slovensku dá označiť zrejme iba jediný muž. Martin Rajec z Nitry (35). Pôsobil v ohniskách viacerých svetových konfliktov. Napísal o nich knihu Po stopách konfliktov, kde opisuje zákulisie práce žurnalistu vo vojnových podmienkach. Opisuje skúsenosti z Konga, Iraku, Afganistanu, zo Sierra Leone, z Abcházska (separatistický región Gruzínska), z Izraela a ďalších krajín. Martin tvrdí, že presne vie, kedy sa stal vojnovým reportérom. Jedenásteho septembra 2001. Vtedy teroristi zaútočili na 'dvojičky' v New Yorku a na Pentagon vo Washingtone. Jedenásty september je pre Martina fatálnym dátumom: vtedy sa narodil, na osemnástku dostal od tety zlatý prívesok s dvojičkami a 11. septembra išiel v televízii TA3 prvý raz do štúdia. Žije v USA, je ženatý a má dve deti.
