NITRA. Tri roky striehol Jaroslav Blaško z Nitry na najväčšiu lososovitú rybu s krásnym červeným telom a výraznou hlavou. Hlavátku podunajskú, jedného z najvzácnejších živočíchov na území Slovenska, chcel dostať pred kameru.
A nebola to práve ľahká úloha. Miest, kde sa kráľovná slovenských riek vyskytuje, je ako šafranu. Lokalizovanie ešte ani zďaleka neznamená výhru a potápačom nezaručuje, že plaché stvorenie príde zapózovať pred objektívy kamier.
Hlavátka podunajská.
O hlavátke netušil nič
Jaroslav Blaško je pritom s kamerou pod vodou ako doma. Nakrútil už viacero dokumentov, ktoré si získali uznania filmárov. Medzi nimi napríklad film o živote žralokov. Hlavátku ale považoval za výzvu, ktorú mu nenápadne podsunul kamarát.
„Keď som začínal nakrúcanie, chcel som si len dokázať, že to viem s kamerou aj v rieke. A tiež som chcel priniesť niečo, čo je typicky naše – lebo tulene, žraloky a veľryby už nakrúcal hocikto. Často sa za nimi na more vybrali aj celé štáby, ktoré mali k dispozícii lode, vrtuľníky, lietadlá,“ hovorí potápač a dokumentarista Jaroslav Blaško.
Pritom o hlavátke netušil vôbec nič. Dozvedel sa o nej len z rozprávania priateľa, ktorý ho vzal na Oravu. A tu niekde začalo jeho nadšenie pre hlavátku, rybu, ktorá zvrchu pripomína delfína. Dorastá do dĺžky 1,30 metra, niektoré zdroje dokonca uvádzajú 1,80 metra. Má červené telo a obrovskú hlavu, podľa ktorej dostala meno.
Mútna voda
Hneď prvý rok sa Jaroslav Blaško pokúsil nakrútiť rozmnožovanie hlavátiek. Je to úchvatný rituál, pri ktorom si samice pripravia hniezdo veľké niekedy až tri metre. Spodok rieky si poctivo vyčistia, chvostom búchajú po dne, až dokiaľ im tvarom nevyhovuje, papuľou z neho odvážajú kamene. Do vnútra potom samice pustia vybraných samcov, aby sa s nimi spárili. V jednom hniezde sa vystrieda aj viac párov.
„Voda bola počas mojich prvých pokusov o filmovanie hlavátky mútna. Bol som asi tridsať centimetrov od tejto dravej ryby, no videl som len nejaké rozmazané fľaky. Tri dni po sebe som sa vrátil, ale nemal som ani päť sekúnd poriadnych záberov. Vedel som, že môžem čakať rok na ďalšie trenie,“ spomína na začiatky nakrúcania Jaroslav Blaško.
Konflikt do príbehu
Počiatočný neúspech mu nedal spávať. Už vtedy si zaumienil, že o rybe spraví dokument.
Počas nasledujúcich dvoch rokov najazdil tisíce kilometrov a v riekach Orava, Turiec a Váh strávil desiatky hodín. U miestnych zisťoval detaily o živote tohto fascinujúceho dravca.
A práve miestni obyvatelia mu vnukli myšlienku, z ktorej sa zrodil príbeh pre film Kráľovná Karpát. Kade pán Jaroslav chodil, tade počúval sťažnosti rybárov na Kormorána veľkého. Vtáka, ktorému kedysi hrozilo vyhynutie, no ktorý sa časom tak premnožil, že povolili jeho odstrely. A to paradoxne aj napriek tomu, že smernice Európskej únie ho naďalej papierovo chránia.
„Rybári toho vtáka priam nenávideli, on im vybíjal rieku. Aby som nebol jednostranný, stretol som sa aj s pánom, ktorý bol ochrancom vtákov,“ rozpráva dokumentarista.
Kormorán je pre Slovensko naozaj netypickým vtákom. Zapáčilo sa mu na tokoch slovenských riek, ktoré po vybudovaní priehrad ani v tuhých zimách nezamŕzajú. Kormorán veľký využil tieto plochy ako svoje zimoviská. Veď prečo by aj nie, keď mu poskytujú jednoduchý zdroj obživy.
Pri nakrúcaní unikátneho dokumentu o živote kráľovnej slovenských riek.
Brehy posiate mŕtvolami rýb
Kormorány dospelé hlavátky priamo nezožerú, ale tým, že im ničia prirodzenú potravu, ich nepriamo ohrozujú. „Problém je v tom, že kormorán zabije aj ryby, ktoré nie je schopný zožrať. Rybári mi ukazovali brehy posiate mŕtvolami rýb. V tom momente sa mi začal črtať príbeh pre môj film,“ povedal Jaroslav Blaško.
Mravenčou prácou sa mu podarilo nakrútiť hlavátky aj kormorána. A rozpovedať tak príbeh plný paradoxov. Príbeh o tom, ako ochrana jedného živočíšneho druhu, ktorý bol kedysi na pokraji vyhynutia, kynoží iný živočíšny druh. „Náš postoj k hlavátke presne vystihuje slovenskú náturu. Nikto kompetentný nenabral odvahu postaviť sa proti Únii za záujmy našich regiónov. Ochrancovia vtákov bojujú proti rybárom a prehráva príroda. Aj keď sa rybári starajú o vodné toky, čistia ich a zarybňujú, v našej spoločnosti ich nikto ako ochrancov prírody nevníma. A vrcholom nášho chápania ochrany prírody je, že po rokoch ochrany kormoránov povolili ich odstrel. Čisté Kocúrkovo,“ skonštatoval Jaroslav Blaško.
Prvá cena za Kráľovnú Karpát
Pútavý potápačský príbeh, zaznamenanie kuriózneho konfliktu jednej skupiny ochranárov s inou skupinou ochrancov prírody, aj originalitu spracovanej témy ocenili na medzinárodnom filmovom festivale PAF Tachov. Jaroslav Blaško si za povšimnutie hlavátky, kráľovnej slovenských vôd, odniesol z medzinárodného festivalu s účasťou filmárov z celého sveta prvé miesto.
Jaroslav Blaško s festivalovou trofejou za prvé miesto v potápačských filmoch.
Nielen hlavátky boli objektom záujmu dokumentaristu Jaroslava Blaška. Keď zistil, že kráľovné slovenských horských riek ohrozujú premnožené kormorány, logicky sa pustil aj po ich stopách. Aby bol film po troch rokoch úmorného nakrúcania, ktoré zhltlo množstvo financií, kompletný, chýbali filmárovi už len zábery na kormorána. Plaché vtáky naháňal po viacerých miestach Slovenska. Náhoda chcela, že raz v zime, po ceste do práce, zbadal kormorána na rieke Nitra. „Majú takú vlastnosť, že keď sa prežerú, nedokážu vzlietnuť,“ hovorí pán Blaško. A presne tento okamih aj využil. Otočil auto, z domu vzal techniku a lenivého napapkaného kormorána dostal na filmové plátno. Spolu s hlavátkou hrajú ′hlavné postavy′ v ocenenom filme Kráľovná Karpát.
