Je vzorom v brankárskej dlhovekosti, veď súťažne chytal aj po päťdesiatke.
NITRA. Peter Paluch st. má za sebou naozaj bohatú aktívnu futbalovú kariéru. V roku 1990 sa dostal ako tretí brankár československej reprezentácie na MS do Talianska. V bývalej federálnej lige chytal za Nitru ešte po tridsiatke a potom ďalších dvadsať rokov v Rakúsku. Až keď mal viac ako päťdesiat, opustil futbalovú bránu a viac sa začal venovať trénerskej práci a firme, ktorá sa špecializuje práve na potreby pre gólmanov.
Na obdobie, kedy bol medzi žrďami pod Zoborom, spomína iba v dobrom. „Boli to pekné časy. Na futbal chodila kopa ľudí, bola iná kvalita, skrátka, bolo to úplne iné ako dnes. Príjemne sa na to spomína,“ načrel do pamäte skúsený gólman, ktorý by mohol chytávať ešte aj dnes. „Ponuky sú stále, ale už vravím, že nech si zachytajú mladší. Máme dosť roboty s firmou, okrem toho som sa už dosť nahádzal,“ konštatuje s úsmevom.
Okrem vlastnej firmy so športovými potrebami sa Paluch venuje aj trénovaniu. Skúsenosti odovzdáva v rakúskom treťoligovom Parndorfe. „Z vlastnej skúsenosti viem, čo bolo pre mňa dobré. Viem, že každý sme iný, ale snažím sa to preniesť aj do tréningov. Zameriavam sa na detaily, aby brankári robili správne úkroky, mali správne postavenie. A hlavne, aby robili správne rozhodnutia, pretože brankár sa musí rozhodnúť v okamihu a jeho chyby sú viac vidieť ako napríklad u útočníkov. Na tom bazírujem,“ hovorí bez problémov „Šangala“.
Až keď sa ho spýtame na tajomstvo futbalovej dlhovekosti, na chvíľu sa zamyslí. „U brankára je to špecifické, Z môjho pohľadu nie sú brankári náchylní na ťažké zranenia, potrhané väzy v kolenách, problémy s meniskami a podobne. Samozrejme, aj brankári majú obúchané ramená alebo kolená, ale celkovo si myslím, že ten organizmus tak netrpí. Určite to môže byť aj génmi, môj starý otec bol tiež veľmi vitálny, ale k mnohému sa musí človek dopracovať sám,“ odpovie po chvíli a dodá, že nech je hráč akokoľvek talentovaný, bez tréningov to nejde. „Ak hráč prestane trénovať, ťažko sa už do toho vracia späť. Vidím to aj na sebe. Teraz, keď som už iba tréner a niekedy sa postavím do brány, všetko ma hneď bolí,“ priznáva 53-ročný Paluch, ktorý iba pred niečo vyše rokom prestal s aktívnou činnosťou. „Často sa ma ľudia pýtali, kedy skončím. Vždy som im odpovedal, že do päťdesiatky budem chytávať, potom pôjdem hrať do poľa,“ uzatvára so smiechom Peter Paluch starší.
