NITRA. S účastníkmi Táborov mediálnej tvorby a výchovy v Nitre sa minulý týždeň stretol Róbert Kotian. Novinár na voľnej nohe sa s deťmi podelil so svojimi skúsenosťami z praxe, z prípravy a výroby novín, pospomínal humorné aj menej veselé príhody.
Chcel by majstrom sveta vo futbale
Róbert Kotian sa v mediálnej oblasti pohybuje 23 rokov. Jeho povolanie ho napĺňa, i po rokoch má pocit, že si vybral dobre a aj napriek nepríjemným obdobiam by určite nemenil. Mať možnosť písať a ponúkať čitateľom to najlepšie zo seba bola podľa neho dobrá voľba. O práci novinára však ako dieťa nesníval. „Ako malý som chcel byť majstrom sveta vo futbale a spisovateľom. Sčasti sa mi to splnilo, ale články novinára a knižné texty, to je iný level,“ hodnotí novinár.
Keďže bol Kotian hosťom letného tábora, zaujímalo nás, či bol ako malý „táborovým dieťaťom“. Prezradil, že ani veľmi nie. V pionierskom tábore bol len raz – v Modre ako prvák na ZŠ. „Bola to pre mňa trochu frustrujúca skúsenosť, lebo sme tu boli najmenší a všetci väčší si na nás dovoľovali, chodili nás v noci strašiť a podobne. No vzhľadom na to, že odmala som hrával futbal a hokej, vždy cez leto som chodieval na tréningy a športové sústredenia. Takže moje prázdniny boli najmä športové,“ zaspomínal si na detstvo.
Konflikty s najmocnejšími
V novinárskej brandži je Kotian od roku 1988. Po revolúcii mu zavolal Karol Ježík, vtedajší šéfredaktor denníka Smena, či by k nemu nešiel písať spravodajstvo a politické komentáre. „Prijal som. Začal sa jeden excelentný príbeh skupiny ľudí, ktorá verila tomu, že má zmysel robiť dobrú novinárčinu a ísť do konfliktu aj s tými najmocnejšími. Mali sme síce proti sebe väčšinu spoločnosti, ale stáli za nami čitatelia a slušnejšia časť politického spektra, ktorá nám pomohla tých päť rokov prežiť. Síce päť drsných rokov, ale z profesionálneho hľadiska to bolo najkrajšie obdobie v mojom živote,“ priznáva Robo Kotian.
„Snáď najsilnejší moment sme zažili vtedy, keď sme v rukách držali prvé číslo Sme. Bolo v ňom množstvo chýb, na titulke vyšlo Mažarsko – „ď“ sa akosi nedalo vytlačiť, ale boli sme šťastní.“
Robo Kotian si myslí, že sa im aj s pomocou denníka ale i s ďalšími ľuďmi z iných médií podarilo za tie roky trochu skultivovať Slovensko a zachrániť ho pred bieloruskou cestou. Nič z tohto obdobia neľutuje, aj keď by niektoré veci dnes možno urobil inak, no v tom čase to bolo potrebné napísať tak, ako to vyšlo.
„Spätne mi je len ľúto niekoľkých premeškaných šancí. Keď Karol Ježík zomrel, oslovili ma s ponukou na post šéfredaktora Sme. Odmietol som, lebo som sa na to necítil. Neskôr som premýšľal, prečo som to nezobral, veď veľa iných ľudí na to malo guráž, prečo ja nie? Toto hodnotím ako asi najhoršie rozhodnutie, aké som kedy urobil. No v tom čase som to považoval za správne.“
Rozhovor sa nenahral
Pri otázke o novinárskych trapasoch dlho nerozmýšľal. Hneď si spomenul na pamätné stretnutie s vtedajším prezidentom ČR Václavom Havlom. „Niekedy v 90. rokoch bol prezident na návšteve Slovenska a s Karolom sme s ním robili rozhovor. Po ňom sme s hrôzou zistili, že na diktafóne nič nie je - počas rozhovoru sa vybila baterka,“ hovorí Kotian.
„Karol potom spomenul, že aj mal pocit, že diktafón nenahráva, ale zdalo sa mu nevhodné prerušiť prezidenta. Našťastie nás zachránil jeho hovorca Michael Žantovský - vysvetlili sme mu, čo sa stalo, a keďže on si prezidentovu reč tiež nahrával, od neho sme si rozhovor prehrali. No hanbil som sa ako pes, ako brutálne sme zlyhali, no ale čo, všetci robíme chyby. Doteraz neviem, či sa to pán Havel dozvedel.“
Toto bola pre Kotiana skúsenosť, ktorú si zapamätal na celý život. Odvtedy si vždy nahrávanie po prvej otázke priebežne kontroluje a osobe za diktafónom svoj zvyk zdôvodní touto príhodou. „Zdá sa mi to milé a odbúrava to občasné napätie počas rozhovoru,“ doplnil novinár.
Batéria mala 15 kg
Dnes si mladí žurnalisti ani nevedia predstaviť, ako sa noviny robili kedysi – v časoch, keď nebol mobily, e-maily, internet. Svoje skúsenosti s tým má, prirodzene, aj Robo Kotian.
„Keď sa v 90. rokoch na Slovensku stretli vtedajší premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar, so Zolom Mikešom z Piešťan sme robili spravodajstvo. Myslím, že sme boli zo slovenských novín prví, čo sme mali mobilný telefón. Niesli sme ho obaja – ja som mal asi 15-kilovú batériu, Zolo mal zas v taške na pleci tiež niekoľkokilový prístroj so slúchadlom,“ smeje sa Kotian.
„Vyzerali sme čudne, ale keď skončila tlačovka, text sme pohodlne odtelefonovali priamo z miesta. Ostatní pobiehali po meste a hľadali telefóny.“
Kto je Róbert Kotian
Narodil sa v Partizánskom. Študoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši a FF UPJŠ v Prešove, kde vyštudoval slovenský jazyk – dejepis. Päť rokov robil editora vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach. Písal aj recenzie do časopisov Slovenské pohľady a Romboid. V Bratislave sa podieľal na založení a tvorbe Dotykov - časopisu pre literatúru a umenie. V denníku Smena, reps. Sme pôsobil v rokoch 1990 – 2002, neskôr robil v periodikách Formát, Domino Fórum, Hospodárske noviny a Pravda. V súčasnosti píše pre denník Šport a pre Slovenský rozhlas pripravuje reláciu Z prvej ruky. Je držiteľom Krištáľového krídla za žurnalistiku z roku 2004.
Jana Černáková
Mladí účastníci tábora so známym novinárom. FOTO: (ČE)
