KOSTOĽANY POD TRIBEČOM. Jeden z najstarších, najväčších a najvzácnejších slovenských hradov zachraňuje skupina dobrovoľníkov z občianskeho združenia Leustach.
Na stredovekom hrade Gýmeš neďaleko obcí Kostoľany pod Tribečom a Jelenec sú už od roku 2004.
Sprístupnia vzácnu vežu
Toto leto na hrade pracujú ľudia vo veku 13 až 46 rokov. Pokúšajú sa zachrániť najvzácnejšiu časť hradu, ktorou je románsko-gotická veža. Má narušenú statiku a cieľom Leustachu je sprístupniť verejnosti aj najvrchnejšiu časť veže. Tým by sa ľuďom naskytol nádherný výhľad na celú okolitú krajinu.
Leustach už roky okrem Gýmeša zachraňuje aj stredoveký hrad Hrušov pri Skýcove. V porovnaní s nim má ale Gýmeš až trojnásobne vyššie múry, čo záchranné práce poriadne komplikuje.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Gýmeš nebolo vidieť
Hrad Gýmeš chátra už 180 rokov. Jeho zdevastovanie prišlo pomerne rýchlo. Kedysi patrilo toto honosné sídlo Forgáčovcom, jednej z najvplyvnejších a najbohatších rodín v Uhorsku. Odkedy ho v 30. rokoch 19. storočia opustili, išlo to s Gýmešom rýchlo dole vodou.
Keď naň dobrovoľníci prišli po prvý raz, veľké časti hradu boli tak zarastené, že ich poriadne ani vidieť nebolo. Prvé roky len čistili hrad od náletovej zelene, štyrikrát ročne ho celý kosili. Bolo na ňom tiež mnoho ohnísk a odpadkov, ktoré po sebe zanechali nezodpovední turisti.
„Na hrade sa okrem toho ťažko pohybovalo. Mnohé kamene z múrov spadli tak nevhodne, že zavadzali turistom,“ hovorí Stanislava Blahová zo združenia. Odstraňovanie vypadnutých kameňov patrilo k jednej z priorít Leustachu. Predchádzali riziku, že si návštevníci spôsobia pri prechádzke hradom zranenia. Práca to bola o to náročnejšia, že rozsiahly hrad leží až na ploche 16-tisíc metrov štvorcových.
Stanislava Blahová zo združenia Leustach hovorí, že problémom Gýmeša boli aj nebezpečne popadané kamene.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Hrad opravujú aj tínedžeri
Dobrovoľníci pracujú na hrade od rána do neskorého večera. V rámci svojich dovoleniek či víkendov chcú využiť každú voľnú chvíľu.
Medzi záchrancami sú aj tínedžeri. „Je to už vyše sedem rokov, čo sem chodím. Začínal som, keď som mal jedenásť rokov. Vtedy to boli ešte len menšie brigády, teraz robím vo veľkom, nosím kamene, miešam maltu, hasím vápno, murujem,“ hovorí osemnásťročný študent Denis Blaho z Nitry.
Denis Blaho (18) zachraňuje stredoveké hrady od svojich jedenástich rokov.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Na hrad vzal aj kamarátov, tých však náročná práca - a navyše bez honoráru - nikdy nechytila tak ako Denisa. „Čo budem celý deň doma vysedávať, keď môžem byť tu? Cez deň som na hrade a pracujem, večer idem von za kamarátmi,“ popisuje svoje prázdniny študent Obchodnej akadémie v Zlatých Moravciach.
Tínedžeri Lucia a Denis pri práci.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Na rozdiel od skúseného Denisa štrnásťročná Lucia Jánošíková na hrade iba začína. V čase našej návštevy bola na Gýmeši iba druhý deň. Pomáhala archeológom pri výskume a triedila kamene. „Zatiaľ sa mi to tu páči, tá práca ma chytila,“ povedala.
Lucia Jánošíková (14) sa práci na obnove pamiatky ešte len priúčala.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Drsná romantika na stredovekom hrade
Dobrovoľníci priamo na hrade aj spávajú. Často tak ušetria čas, no zároveň zažijú aj atmosféru, aká sa inde nenaskytne. Spánok vo veži či v pivniciach majestátneho stredovekého hradu nezažije len tak hocikto. Najkrajšie ale je, ak pre tropické noci môžu ľudia prespať priamo na hradných nádvoriach.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
„Urobíme si spoločnú večeru zo surovín, ktoré si každý prinesie. Potom vedieme rozhovory, ktoré často trvajú aj do polnoci a v tomto prostredí sú balzamom na dušu. Nie je tu elektrina, svietime si sviečkami alebo petrolejovými lampami. Nie je tu ani voda, tú sme si doniesli v bandaskách s kohútikmi. Pod nimi sa aj umývame. Chlapi to majú v tomto o niečo ľahšie, hygienu majú za sebou rýchlejšie ako my ženy. Sociálne zariadenie je mimo hradu, takže v noci po zaľahnutí si každý rozmyslí, či ho navštívi,“ popisuje život členov Leustachu na Gýmeši Stanislava Blahová.
A práve vďaka dobrovoľníkom sa hrad Gýmeš v poslednom období stal prístupným aj pre rodiny s malými deťmi či pre starších ľudí. Návštevnosť Gýmeša za posledné roky prudko vzrástla.
Dostať sa naň dá z dvoch strán – strmšie stúpanie je z Jelenca, v ktorého katastri hrad leží. Pohodovejšia cesta však začína na lúkách hneď pri vstupe do Kostolian pod Tribečom. Výstup na hrad z tejto strany trvá pri miernejšom stúpaní asi trištvrte hodinu.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Hrad pomenovali po jelenici
Pôvodný neskororománsky hrad dal krátko po tatárskom plienení (1241-1242) postaviť Ondrej z rodu Hunt-Poznanovcov. Jeho potomkovia sa stali zakladateľmi významného rodu Forgáčovcov, ktorému hrad patril až do zániku v 19. storočí. „Už v tom čase patril medzi skvosty Uhorska. Hovorí sa, že jeho hranolová veža bola inšpirovaná francúzskymi hradmi,“ povedal Jozef Blaho zo združenia Leustach. Istý čas patril hrad aj Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, ktorý si ho nakrátko privlastnil násilím. Forgáčovci na hrade budovali nové opevnenia a paláce. Gýmeš bol niekoľkokrát podpálený – napríklad Turkami v roku 1530 či v sedemnástom storočí povstaleckým vojskom sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena. Meno hradu odvodili zrejme od slova 'gím', ktoré v preklade znamená jelenica alebo srna.
Tomáš Holúbek
