ZLATÉ MORAVCE. Radnica poprela správy o zrušení mestského Kina Tekov. Šírili sa na Facebooku aj medzi ľuďmi v meste. Vyvolať ich mohol fakt, že tento rok po prvý raz nepremietali vonku na amfiteátri.
Rušenie by neslávne poznačilo výročie, ktoré v tomto roku kino dosahuje. Práve v roku 2011 uplynie presne sto rokov od doby, kedy kino v Zlatých Moravciach začalo premietať filmy.
Prvých pár radov má klasické drevené sedačky.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Jamrich: Nebudeme nič redukovať
Kino na námestí spravuje mestské kultúrne stredisko, budova aj vybavenie patrí mestu. „Vedenie mesta nezvažuje žiadne zmeny v prevádzkovaní nášho kina. Nemienime ho redukovať, naopak, chceme ho zachovať v takom stave, v akom je, pretože je základom kultúry pre občanov,“ povedal Ján Jamrich, prednosta mestského úradu.
Mestské kino je pomerne veľké, má sedadlá až pre 346 návštevníkov. V súčasnej budove je minimálne od 50. rokov minulého storočia. „Funguje už roky rokúce a v dobe jeho vzniku sa takéto budovy nestavali práve v malom,“ okomentoval veľkú kapacitu Peter Kereš, šéf mestského kultúrneho strediska.
Kino v Zlatých Moravciach ako jedno z mála kín na Slovensku stále ešte vykuruje parou.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
V top 50-tke
Kino v Zlatých Moravciach patrí v návštevnosti do prvej päťdesiatky v rámci celého Slovenska. Za sebou nechalo aj kiná v mestách ako sú Martin, Kežmarok, Galanta, Sereď, Šaľa, Trebišov, menej návštevníkov mali dokonca aj niektoré kiná v krajských mestách Košice či Trenčín. Vlani prišlo do kina v Zlatých Moravciach 13 380 návštevníkov, ktorí videli 362 predstavení.
Rekordné Čeľuste
Zrejme najlepšie pozná miestne kino jeho vedúci Stanislav Ivanovič. Dnes má 51 rokov a v kine pracuje od svojich štrnástich. Vtedy spolu s bratom pomáhal mame pri predaji lístkov na premietania na amfiteátri. „V nedeľu sa niekedy hrávalo aj tri-štyrikrát. Bolo úplne bežné, že na amfiteáter prišli aj tri tisícky návštevníkov. Mama musela variť nedeľný obed, tak sme jej my s bratom pomáhali predávať lístky,“ spomína si na svoje začiatky Stanislav Ivanovič.
Práve amfiteáter bol miestom, na ktorom sa zvykli zhromaždiť doslova davy. Premietanie na otvorenom priestranstve bolo udalosťou už za komunistov, no hladní po kine začali byť ľudia hlavne po páde režimu. Hrať sa totiž začali americké filmy, ktoré boli neskutočným lákadlom. Keď v 90. rokoch premietali Čeľuste, trhlo kino svoj doteraz neprekonaný rekord – prišlo 4 500 ľudí. A to hovoríme o mestečku, ktoré má zhruba 14-tisíc obyvateľov a ešte k tomu cena lístku poskočila na tú dobu rekordne - zo sedem na škandalóznych desať korún. „So skokanmi prišlo na Čeľuste možno aj 5-tisíc ľudí,“ pousmeje sa Ivanovič. Skokani sú tí, ktorí po zotmení preskočili plot a dívali sa „zadarmo“. V takom dave a potme sa tomu zabrániť nedalo.
Vedúci kina Stanislav Ivanovič pracuje v kine už od svojich štrnástich.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Tašky s alkoholom a karty
Celé rodiny si na amfiteátri obsadili aj dvadsať miest. Rozložili sa hodiny pred premietaním, čas si krátili hraním kariet a pokecom. Nosili si so sebou aj tašky s alkoholom – po skončení filmu sa vyzbieralo aj vyše dvetisíc prázdnych alkoholových fliaš.
Tento rok na amfiteátri už nepremietajú. Náklady na jeho prevádzku boli hrozivé, vlaňajšia návštevnosť ich zďaleka nepokryla.
Klasické storočné kino má ale stále dosť skalných divákov. Sú medzi nimi aj takí, ktorí prídu päťkrát do mesiaca. V tomto kine nie sú žiadne limity – účasť nemusí byť desať ľudí, aby film premietli.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Spomienky na kino
Stanislav Ivanovič za 37 rokov v kine pozažíval všeličo. Medzi najkurióznejšie príhody patrí drzý blondiačik, ktorý mal sotva trinásť a veselo si to ťahal na film pre dospelých. Preukázal sa občiankou, podľa ktorej mal šestnásť. Po skončení filmu sa ale pánovi Stanislavovi priznal, že ho poriadne dostal – v rukách držal občianku svojho na vlas podobného brata.
Menej vtipný bol chlapec zo školského zájazdu, ktorý bol už o deviatej ráno taký naliaty v alkohole, navyše skombinovanom s liekmi, že sa počas premietania povracal. Po vyvedení zo sály ani nevedel, kde vlastne je.
Stanislav Ivanovič rád spomína aj na viťúza, ktorý mu za film Smrť stopáriek zaplatil dvadsaťkorunáčkou poskladanou tak, že vyzerala ako zošúľaná cigaretka. Keď ju rozbalil, zistil, že z bankovky chýba polovica.
No a ku klasickým návštevníkom patria páriky, ktoré sú rady, že sú v teplúčku a v tme a počas premietania im je úplne jedno, aký film dávajú...
Tomáš Holúbek
