Cenu ženám odovzdala Petra Štefeková, manažérka Krajského kontaktného miesta Nitra Inštitútu rodovej rovnosti. Osudy dvoch z nich priblížime na nasledujúcich riadkoch.
LUŽIANKY, NITRA. Obe sú úplne iné. Prvá je jednoduchá žena, vidiečanka, čo celý život ťažko robila na poliach. Sama – muža jej zabila mína. Druhá je Bratislavčanka, dcéra zakladateľa slovenskej rádiológie, ktorý prišiel následkami povolania život. Ani to ju ale neodradilo stať sa lekárkou. Rozdielne ženy sa ocitli spolu v jednej skupine – vyhlásili ich za výnimočné ženy Slovenska.
Od tridsiatky vdovou
Jolana Kotorová má necelé dva roky do stovky. Babička je na svoj vek až neuveriteľne čiperná, ohybná a takmer ani nevie, čo sú to lieky. Na čítanie novín nepotrebuje okuliare, od práce v záhrade ju stále treba odhovárať. Nebyť prepadu, pri ktorom pred pár rokmi skupina chrapúňov vošla do jej bytu a donútila starenku vydať šesťtisíc korún, pani Jolana by na tom dnes bola oveľa lepšie. Veľká láska k peniazom, úzkostlivá šporovlivosť aj nalomená viera v dobro ľudí ale spôsobila, že po incidente začala pani Jolana prudko zabúdať, stratila orientáciu a pomaličky aj hluchla.
Jolana Kotorová nemá ani dva roky pred stovkou problém zohnúť sa a v záhrade vyzbierať popadané jablká.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Narodila sa v Kozárovciach do obyčajnej poľnohospodárskej rodiny. Od nepamäti bola na poliach, starala sa o statky. Ako najstaršia prebrala dozor aj nad dvoma mladšími sestrami.
Jolana sa vydala, no manžela si dlho neužila. Zaľúbenci boli svoji len asi päť rokov. Na sklonku druhej svetovej vojny jej muža zabila nevybuchnutá mína, na ktorú počas prechádzky stúpil. Na mieste bol mŕtvy a z Jolany sa vo veku 30 rokov stala vdova. „Mala som biedny život. Môj muž takto padol a ja som ostala sama a sama som sa trápila,“ hovorí Jolana Kotorová. Svoje zranenie pritom ani len nespomenie. Mína, čo zabila jej manžela, doráňala aj ju. A to navyše vo vysokom štádiu tehotenstva, keď čakala svoje jediné dieťa, dcéru Emíliu.
Po smrti manžela sa nikdy viac nevydala, ostala mu navždy verná. „Už som po ňom nechcela nikoho,“ vysvetľuje.
Len s dvojtýždňovým odstupom zahynul aj brat Jolaninho manžela. V Kozárovciach to bola vtedy veľká rodinná tragédia, ťažko ju prežívala celá dedina.
„Narodila som sa asi dva mesiace po smrti otca. Mama mala veľké depresie, liečila si ich plačom na cintoríne,“ hovorí lekárka Emília Štefáková, jediná dcéra pani Jolany. A nielen plačom, ale aj tvrdými robotami.
Vrhla sa do prác okolo rodinných majetkov a na roliach drela ako kôň. Sotva 45-kilová žena sama obrábala osem hektárov pôdy, od svitu do mrku. Nič iné ani nepoznala. O Emíliu sa starala Jolanina matka. Okrem polí sa Jolana starala aj o zvieratá, chovala kravy či ovce. Chodievala aj na trhy a čo sa dalo, to predajom speňažila.
Túto dečku pani Jolana sama utkala ešte za mlada, keď sa za slobodna volala Šmatlíková.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Dcéru vychovávala mimoriadne prísne, tvrdé bitky boli bežné. Malá Emília musela zo školy nosiť len tie najlepšie známky. „Keď som nevedela nejaký príklad, behali sme po celej dedine, až kým sme nenašli niekoho, kto mi to vysvetlil,“ spomína Emília Štefáková na svoje detstvo. Nielen mamina prísnosť, ale hlavne snaha dostať sa z neutešeného prostredia plného tvrdej práce vhodnej skôr pre chlapa ako pre ženu, motivovali Jolaninu jedinú dcéru, aby začala študovať medicínu. No nielen univerzita, ale ani len gymnázium by neboli možné bez toho, aby Jolana neprepísala svojich osem hektárov pôdy miestnemu jednotnému roľníckemu družstvu. Odvtedy už nerobila na svojom, ale na jé-er-dé.
V 60. rokoch sa rodina presťahovala do Nitry, kde si Jolana na staré kolená vyskúšala aj rolu vychovávateľky. Svojej dcére sa starala o dvoch synov v čase, keď pani Emília chodila na rôzne odborné semináre a robila si atestácie.
Ešte v osemdesiatke pani Jolana nemala problém vybehnúť v dome v Lužiankach do záhrady a porobiť, čo bolo treba.
Tehotná medička
Ľubica Daňová a medicína akosi k sebe patria. Dcéra uznávaného lekára automaticky na seba prevzala rodinnú tradíciu a išla v otcových šľapajach. A to aj napriek tomu, že otecka priviedla jeho práca až do hrobu. A to doslova.
Ľudovít Valach bol vedcom, univerzitným profesorom, no hlavne zakladateľom slovenskej rádiológie. Zomrel vo veku 48 rokov. Jeho dcéra Ľubica ho stratila, keď mala len deväť rokov. Za jeho smrťou stála paradoxne jeho práca. Ako rádiológ bol často vystavený žiareniu. V tom čase boli ľudia pracujúci s röntgenom chránení pred nebezpečným žiarením minimálne alebo vôbec. „Röntgen sme mali dokonca aj doma. Keď na to teraz myslím, mráz mi behá po chrbte,“ spomína doktorka Ľubica Daňová. Napriek rodinnej tragédii polosirota ani na chvíľu neváhala vo výbere povolania a prihlásila sa na lekársku fakultu.
„Pri otcovi, ktorý bol vysoko vážený, sme si žili krásnym životom. Všade sme mali otvorené dvere. Jeho strata nám poznačila celý náš život. Otec mi ale paradoxne zachránil život na fakulte tým, že zomrel. Boli päťdesiate roky a ak by bol žil, určite by ho prenasledovali a ja by som študovať nemohla. Ako sirota som na škole nemala problém - až na to, že vo štvrtom ročníku som sa vydala za chlapca z Nitry, basketbalistu a staršieho študenta medicíny. Vzali sme sa, keď promoval. To viete, keď je človek mladý, nemá rozum,“ pousmeje sa nad mladíckym zmýšľaním v duchu 'život je gombička' Ľubica Daňová.
Sobáš a tehotenstvo dali študentke poriadne zabrať. Aj s odstupom času je ale na tom všetkom najmilšie poznanie, že dieťa aj sobáš zaľúbenci chceli a plánovali.
Doktorka Ľubica Daňová zvládala vychovávať synčeka ešte počas náročného štúdia medicíny.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Ľubica si stihla porobiť všetky skúšky ešte pred pôrodom. Jeden zo skúšajúcich profesorov sa dokonca očividne tehotnej študentky začudovane spýtal, prečo požiadala o osobitný termín. „Ani neviem, ako sa mi cez tie skúšky podarilo prejsť. Buď mi to dali z ľútosti, alebo som bola naozaj taká dobrá. Boli to ťažké časy, nespomínam na ne rada, ale sama som to takto chcela.“ S dieťatkom sa potom neraz ocitla na chodbách školy, prípadne sa oňho odbiehala starať cez prestávky alebo medzery medzi jednotlivými prednáškami.
Ako čerstvo promovaná lekárka sa s manželom a malým synčekom presťahovala do Nitry. Typickej 'Blaváčke', ktorá ešte aj hovorila s bratislavským prízvukom, sa Nitra zdala ako úplne cudzie mesto. A trvalo, kým zapadla.
Ľubicu Daňovú dnes mnohí poznajú z jej pôsobenia na krajskej hygiene. Vzala prácu, ktorú vtedy nechcel robiť takmer nikto. „Nebola to kuratívna medicína, ale prevencia. Asi preto to nechcel nik,“ vysvetľuje. Ona to však vzala a vydržala svoje povolanie robiť tridsať rokov.
Ani po odchode do dôchodku pani Ľubica nezaháľala. Venovala sa sprievodcovstvu a viedla aj klub dôchodcov.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Do dôchodku išla, keď mala 57 rokov. A myslela si, že si konečne oddýchne a užije pokojný dôchodok. Dlho však neobsedela – obhliadala sa po niečom, čo ju bude napĺňať. Vďaka perfektnej znalosti nemčiny sa z nej stala turistická sprievodkyňa. Aktívna bola aj v Jednote dôchodcov, v Nitre robila dlhé roky predsedníčku tohto spolku.
A napriek rôznym oceneniam, vyznamenaniam a funkciám si Ľubica Daňová dokázala zachovať skromnosť, pokoru, nadhľad a milý ľudský humor.
Výnimočné ženy
Doktorka Ľubica Daňová sa stala Výnimočnou ženou pre širokú škálu svojich aktivít, vytrvalosť v prekonávaní prekážok a pre tvrdošijné odmietanie pasívneho štýlu života.
Dva roky pred stovkou dostala Jolana Kotorová ocenenie Výnimočná žena. Udelili jej ho za mimoriadnu pracovitosť, schopnosť pomáhať ľuďom a túto pomoc uprednostniť pred sebou a svojimi záujmami.
Tomáš Holúbek
