GALANTA. Resocializačné zariadenie pre závislých od psychotropných látok v Galante rozšírilo svoje priestory. Patrí medzi 18 funkčných zariadení na Slovensku.
Dĺžku pobytu určí súd
Nová budova, ktorú má nezisková organizácia Čistý deň vo výpožičke od VÚC Trnava, má kapacitu 22 lôžok. Zrekonštruovali ju za 3,8 milióna, peniaze získali z úradu vlády. Stará budova, ktorú má neziskovka v nájme, je pre 20 ľudí. Budovy po novom rozdelia na dve komunity, na dospelých a na deti.
V zariadení sú dobrovoľní klienti, ktorých sociálna starostlivosť trvá 12 až 18 mesiacov. Pobyt si hradia sami. Na 20 ľudí dostáva neziskovka peniaze z trnavskej župy. Klienti, ktorých do zariadenia pridelil súd sú platení z ústredia práce. Dĺžku ich pobytu určí súd rozhodnutím.
V súčasnosti je v zariadení viac dobrovoľných klientov ako súdnych. Veková hranica narkomanov klesá, 13 klientov má menej ako 18 rokov.
„Keď sme otvorili zariadenie zhruba pred desiatimi rokmi mali asi dve deti za rok, teraz ich máme zhruba 56. Klienti prichádzajú z celého Slovenska, dobrovoľných sme mali už aj z Belgicka, Rakúska, Španielska, na predbežné opatrenia súdu len Slováci. Najúčinnejšia liečba pre nich je režimová, keď človek vie, čo má od rána do večera robiť,“ vysvetlil riaditeľ Peter Tománek.
Zariadenie sa nachádza na Hodskej ulici (z ktorej chcú mať jej obyvatelia mestskú časť Hody, pozn.redakcie). Obavy starších obyvateľov z výtržností a distribúcie drog sa podľa riaditeľa nenaplnili. Miestni ich prijali.
Syna sa súdne vzdala
Patrik zo Zlatých Moraviec je „čistý“ už 9 mesiacov. Pervitín a marihuanu začal brať ako 14-ročný. Na to, aby drogy získal začal kradnúť rôzne veci, ktoré predával.
„Mal som často problémy s políciou, sedel som tam asi každý druhý deň. Mama vedela, že kradnem peniaze aj jej, hoci mi dala aj bitku, nepomohlo to. Bolo mi to jedno, išiel som si iba za „tovarom“,“ hovorí Patrik. Verí si, že do kolotoča klamstiev a závislosti ho už viac kamaráti nestiahnu.
Helena Nagyová z Bratislavy sa musela svojho vtedy 15-ročného syna Jozefa súdne vzdať, aby mu pomohla.
„Jediná možnosť, ako mu zachrániť život bola dať ho liečiť, pretože ja som to nevedela. Mal striedavé nálady, raz bol veľmi veselý, potom bol agresívny, plakával, bol apatický, vyvrcholilo to vyhrážaním sa samovraždou z 12.poschodia,“ vraví pani Helena. Zariadenie jej synovi prospelo, prestal klamať, začal s ňou viac komunikovať, pochopil prečo je v zariadení.
„Že to nerobí pre rodičov, ale pre seba, pochopil, že lepšia je cesta bez drog ako s drogami. Ale v prípade, ak sa znova dostane do takejto situácie som mu povedala, že už stratil rodinu a je si toho vedomý.“
