Keď sa už prestávali nosiť kroje, postupne začalo zanikať aj umenie čipkárstva. V Nitre ho už 13 rokov oživuje Klub paličkovanej čipky.
NITRA. Skvosty čipkárskeho umenia môžete vidieť v Ponitrianskom múzeu. Vystavujú ženy z Klubu paličkovanej čipky, ktorý sa tu každý pondelok schádza už trinásty rok.
Sálu múzea zdobia čipkované dečky, obrusy, obrázky, zvončeky, z čipky sú aj aplikácie na šále, vankúše, tašky, vesta, kravata, klobúky, postavičky v betlehemoch aj kvety vo váze. Výrobky dokumentujú šikovnosť a fantáziu nitrianskych čipkároch.
Výstavu, ktorá v múzeu potrvá do 20. novembra, dopĺňajú staršie exponáty – plachty, košele a rukávce s pôvodnými čipkovými vzormi, ktorými sa tie súčasné inšpirujú. Pochádzajú z Podhorian, Jelšoviec a Jelenca. Je tu aj súčasný obrus so starou, typickou „baníckou“ vzorkou, ktorú Nemci v rámci kolonizácie priniesli na Slovensko.
Deti chceli nové vzory
„Košele, rukávy a svadobné plachty, ktorým sa hovorilo aj kútne či krstné, pochádzajú z 1. polovice 20. storočia. Používali sa na prenášanie výbavy, na zakrývanie šestonedieľky v kúte izby aj sa v nej nieslo dieťa na krst. Plachty sú zdobené technicky náročnou čipkou aj výšivkou. Čipka sa robila na holom valci bez predlohy a predkreslenia, len spamäti. Bola to veľmi pipľavá robota, ale výsledok stojí za to,“ ukazuje na bielu plachtu s oranžovou výzdobou etnografka Veronika Géciová, ktorá nitriansky Klub paličkovanej čipky vedie od jeho začiatkov.
Do tajov výroby čipiek ju ako vysokoškoláčku zaučila čipkárka zo Starých Hôr. Po VŠ sa pani Géciová zamestnala vo výskume Ústredia ľudovej umeleckej výroby, kde mali úžasné zbierky čipiek zo všetkých regiónov Slovenska. Získala tu mnoho nových poznatkov i praktických zručností. Neskôr pracovala v ústave pre telesne postihnuté deti, kde sa v čipkárstve zdokonalila ešte viac. „Deti mi povedali, že chcú robiť také vzory, aké ešte nikto nerobil. Tak som vymýšľala,“ hovorí pani Géciová.
Zachovali tradíciu
Po presťahovaní do Nitry začala vyučovať paličkovanie čipky a iné umelecké techniky od roku 1997. Ženy, ktoré okolo seba združila, mali prvú výstavu v roku 1999, odkedy sa datuje aj vznik nitrianskeho Klubu paličkovanej čipky.
Za najväčší prínos klubu pani Géciová považuje fakt, že pomáhajú zachovať tradíciu výroby čipky. „Jedinečné vzory z obcí v okolí Nitry sa nikde inde na Slovensku nevyskytujú. Keď sa prestali nosiť kroje, ľudia sa už tradičnej umeleckej tvorbe prestali venovať. V polovici 20. storočia v týchto obciach čipky už takmer nikto nerobil, takže nebolo jednoduché tieto technicky náročné a krásne vzory znovu oživiť,“ hovorí Veronika Géciová.
„Nakoniec sa nám to podarilo – nitriansky región na mape slovenského čipkárstva nezanikol a zostáva súčasťou 18 slovenských regiónov, kde sa toto tradičné umenie v minulosti rozvíjalo. Obdivujem šikovnosť a odvahu nitrianskych čipkárok, ktoré sa pustili do týchto zložitých vzorov. Hoci ich v súčasnosti obmieňame a variujeme, stále v nich badať pôvod v starých nitrianskych vzoroch.“
Veronika Géciová v spolupráci s Katarínou Kaščákovou z Vranova nad Topľou vydala v roku 2004 aj knihu Paličkovaná krása z okolia Nitry. Čipkárka z východu prispela podrobným rozkreslením vzorov.
Čipkové kvety
Nitrianske čipkárky síce vychádzajú z tradičných nitrianskych vzorov, ale vo svojej práci uplatňujú aj svojou nápaditosť a predstavivosť. Robia nielen čipky samotné, ale aj netradičné čipkové predmety. Už spomínané obrázky, kravata, vesta, klobúky či kvety udivujú svojou krehkou krásou a dokonalosťou tvarov.
Čipkové kosatce, kálie, ruže, zvončeky, náročnú tylovú výšivku aj postavičky v betleheme vytvorila Julianna Babošová z Nitry. Tylová výšivka je veľmi pracná, robí sa na hustej forme a z veľmi jemných nití. „Čipkovú káliu som robila vyše týždňa. Rovnako aj kosatec, lebo každý lupeň som robila zvlášť,“ povedala pani Babošová. Robila aj anjelika, na ktorého použila ruskú čipku, a dečku so vzorom, ktorý získala od manželky kalvínskeho kňaza v Maďarsku.
Klub paličkovanej čipky pracuje pri Ponitrianskom múzeu od roku 1999, aktívne v ňom pracuje zhruba 15 žien a jeden muž. Začiatky činnosti boli spojené so zdokonaľovaním sa v čipkárskej technike. Neskôr sa ženy začali venovať zložitejším vzorom, ktoré pochádzali z maďarských i slovenských obcí v okolí Nitry (Bádice, Mechenice, Žirany, Koliňany, Jelenec, Hosťová, Výčapy-Opatove, Jelšovce, Dolné Obdokovce). Čipkárky tak zachovávajú tradíciu, ktorá v našom regióne takmer zanikla, ale inšpirované starými vzormi súčasne robia aj vlastné autorské diela. Pri výstavách a kontaktoch so zahraničím si Nitrianky osvojili aj tradičné vzory z Česka, Maďarska, Chorvátska, Ruska či Anglicka.
