Denník, ktorý si písal Tomáš počas liečby, matke dali až po jeho smrti. Vydala ho knižne, na jeho motívy vznikol aj film.
NITRA. Festival dokumentárnych filmov Jeden svet pritiahol divácku pozornosť zaujímavou ponukou. Dvanásť krátkych ale veľmi silných príbehov nenechalo nikoho z návštevníkov Synagógy chladným.
Jedným z filmov, pod ktorý sa podpísal režisér David Horínek, bola snímka Matka. Je o „matke“ Sone Tomašových z Nitry, terapeutke drogových závislostí, ktorej syn podľahol heroínu a napriek snahe vyliečiť sa zomrel, drogy však boli len druhotnou príčinou. Počas liečby si písal denník, ktorý jeho matka neskôr vydala.
Rana sa nezahojila
Soňa Tomašových hodnotí Horínkov film ako dobrý, hoci jej bola bližšia jeho prvá, menej dramatická verzia. Ako vôbec k tejto spolupráci a vzniku filmu došlo?
„Ešte niekoľko po vydaní knihy ma pozývali knižnice i študenti na besedy. Hovorili sme spolu o denníku, o synovi Tomášovi, aj o iných veciach. Bolo to väčšinou milé a dojemné, ale zakaždým to aj otváralo moju ranu, tak som si raz povedala, že stačilo. Odvtedy som pozvania slušne odmietala,“ hovorí Soňa Tomašových.
„Keď ma asi pred dva a pol rokom vyhľadal študent VŠMU, či by som s ním nespolupracovala na filme o drogách, lebo čítal Tomášov denník a chcel by do filmu zaradiť jednu pasáž, mala som pocit, že som už vnútorne dostatočne vyrovnaná. Tak som súhlasila. Z pôvodného scenára sa však vyprofiloval úplne iný - spolupracovali sme namiesto troch mesiacov takmer osemnásť. Film prešiel viacerými úpravami a zostrihmi, až po ten záverečný, ktorý autor urobil bezo mňa. Takže to považujem za jeho film, aj keď on sám o ňom hovorí ako o „našom“.“
Počas tých dlhých mesiacov prešla Tomášova matka ťažkým očistným procesom – ukázalo sa, že stará rana vôbec nie je taká zahojená. „Ocitla som sa v starom bode zranenia, bolesti až nihilizmu a musela som na sebe poriadne zapracovať, aby som mohla ísť životom ďalej,“ priznáva pani Soňa.
Začalo to alkoholom
Tomášova cesta k drogám viedla cez alkohol. Začalo to na strednej škole. Keďže ho matka kontrolovala, domov chodil triezvy. Keď sa však pridružili zmeny v správaní, zhoršené známky, pani Soňa zbystrila pozornosť a začala ho podozrievať, najmä, keď neprišiel načas alebo nedodržal slovo. Vtedy vyhľadali dorastového psychológa, ktorý usúdil, že nejde o nič vážne, jeho stav vyhodnotil ako postpubertálnu vzburu.
„Poznala som Tomášovu dobrodružnú povahu, chcel všetko skúsiť na vlastnej koži, tak ako to opisuje aj v denníku. Skutočné problémy však prišli, keď sa po skončení školy odsťahoval k babke do vzdialeného mesta. Bola to akási revolta voči rodine. V tom čase som sa rozvádzala, čo tiež ťažko niesol,“ hovorí pani Soňa.
„Namiesto do práce chodil na chatu, kde bola aj vínna pivnica a mal tak dosť príležitostí. Našťastie, inteligenciu, ani svedomie neumlčal, a tak pomerne zavčasu pochopil, že to nikam nevedie. Asi po 3 mesiacoch sa vrátil domov a našiel si prácu v lesnom závode. Trochu ma to uspalo. Miloval prírodu a zrejme si myslel, že ho spasí hora. Ibaže, partia, v ktorej sa ocitol po práci, až tak netúžila po dobrom vzduchu. Skončil s kamarátmi pri drogách.“
Zväzoval ju strach
Tomáš začal najprv prchavými látkami. Ostával otupený a bez záujmu, hoci predtým veľa čítal a chodil do prírody. Matka síce na jeho excesy prišla vždy včas, on sám ich však za závislosť nepovažoval. Snažila sa ho skôr zaujať, než poučovať. V popredí všetkého však cítila najmä strach o neho. Ešte dnes cíti, ako ju zväzoval a robil bezmocnou – čo bolo nebezpečné pre ňu i syna. Čím je bezmocnejší rodič, tým je bezmocnejšie dieťa.
„Tomáš v tom veku nebol vyrovananý s mnohými vecami, ani so sebou samým, takže, aj keď sľúbil, že prestane, nezvládal to. Alkohol či droga, ak sú zneužívané, sú vždy len náhradou za niečo, čo nám chýba. Niekomu láska, niekomu sebavedomie, inému životná istota. Tomáš bol citlivý a labilný, takže keď aj s jednou „barličkou“ prestal, po čase ju nahradil inou,“ pokračuje Soňa Tomašových.
„Odbornú pomoc odmietal s tým, že všetko zvládne sám. S alkoholom prestal, objavil však toluén. A potom heroín. Trvalo to pár mesiacov – od jesene do jari. Počas toho obdobia sa pokúšal prestať sám, potom ambulantne a napokon v marci nastúpil na liečenie.“
Podľa slov pani Sone drogová fáza u Tomáša netrvala dlhšie ako polroka. To už pracoval ako záhradník v Pinelovej nemocnici, keď sa rozhodol vyhľadať pomoc u primárky na protialkoholickom oddelení. Najskôr k nej chodil ambulantne, asi po 2 mesiacoch požiadal o hospitalizáciu. „Až vtedy sa konečne postavil čelom k svojmu problému. Predo mnou ešte chvíľu tajil heroín, ale iba do nástupu na liečenie. Potom už vybalil všetko. A veľmi úprimne. Verila som mu. Bola som šťastná, že sa rozhodol sám, bez nátlaku, lebo v tom bola veľká nádej, že sa z toho dostane,“ vraví pani Soňa.
V tom čase už takmer 15 rokov vykonávala skupinovú psychoterapiu, biblioterapiu a muzikoterapiu práve na protialkoholickom oddelení Pinelovej nemocnice, 4-ročný psychodynamický výcvik absolvovala v čase, keď mala ešte malé deti.
Denník vydala knižne
Ako terapeutka o závislostiach vedela dosť na to, aby rozpoznala synov problém a aby určité situácie a vývoj predvídala. Lenže – ako vraví - nie je možné byť matkou a zároveň byť svojmu dieťaťu aj terapeutom, práve pre citovú väzbu. „Po 2 týždňoch detoxu primárka preložila Tomáša na psychoterapeutické oddelenie, kde som nebola osobne angažovaná. Okrem toho si myslela, že v tom štádiu liečby bola u neho v popredí viac prítomná depresia ako samotná závislosť,“ doplnila Tomášova matka, ktorá syna v liečbe spolu s terapeutmi všemožne podporovala. Pámahala im aj synova priateľka.
Tomáš si počas hospitalizácie začal písať denník. Tri mesiace. Písanie bolo pre neho terapeutickou pomôckou, pustil sa do toho veľmi poctivo. Písal nielen svoje pocity a dojmy z liečenia, ale podrobne opísal aj svoju anabázu, ktorá ho doviedla až na psychiatriu. „Kým žil a liečil sa, nebol dôvod, aby som jeho denník čítala. Vydali mi ho na oddelení spolu s vecami až po jeho smrti. Od vtedy som ho v nasledujúcich mesiacoch čítala skoro denne, až sa ošúchali všetky tri zošity, tak som sa ich rozhodla prepísať. Z toho, ako som o tom rozprávala mojej sesternici, sa unisono v našich hlavách zrodil nápad vydať denník aj knižne. Pod názvom Ako ďaleko je do Šanghaja vyšiel v dvoch vydaniach v rokoch 1996 a 2001,“ povedala pani Soňa.
Príčinou smrti edém mozgu
Prvotnou príčinou Tomášovej smrti neboli paradoxne drogy. Zomrel krátko pred svojimi 20. narodeninami počas priepustky, ktorú dostal v nemocnici na víkend. „Vykrvácal z rozbitej hlavy na lavičke v zámockom parku. Podľa pitevného nálezu nemal v tele žiadnu drogu, v úmrtnom liste bol ako príčina smrti uvedený edém mozgu, ktorý bol spôsobený úrazom hlavy. Nebola to teda samovražda, hoci posledné zápisy v denníku budia dojem depresívnosti,“ spomína matka.
„Ale čo sa presne v tú noc v parku naozaj stalo, sa už na tomto svete asi nikdy nedozviem. Jediné, čo viem, je, že bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Čiže mal ísť domov k priateľke, miesto toho šiel kamsi s kamarátom. Policajné vyšetrovanie bolo – a nielen podľa môjho názoru - absolútne neprofesionálne, celý prípad zametený pod prah a pri vlastnom hľadaní pravdy som narážala na neprekonateľné prekážky. Preto som sa radšej upla na denník, aby jeho smrť nebola taká nezmyselná a aby tu po ňom niečo ostalo, čo by mohlo zapáliť iskru v srdciach iných ľudí, jemu podobných. Ktorí hľadajú a nevedia nájsť.“
Bol citlivý a málo si veril
Na to, prečo sa dal Tomáš na drogy, nie je podľa matky jednozančná odpoveď. Bol veľmi citlivý a ťažko sa zmieroval s akoukoľvek neprávosťou. Dokázal sa trápiť aj nad zraneným slimáčikom. „Mal mnoho nadaní – od výtvarného až k hereckému, ale mal málo vytrvalosti ich rozvíjať, málo si veril. To boli jeho „slabšie“ stránky. Kde som urobila chybu ja v jeho vývoji, pri jeho výchove? Po nekonečnom spytovaní svojho svedomia myslím, že som mu možno mala viac dávať najavo svoju lásku, ktorú som k nemu, samozrejme, cítila. To je však ťažko posúdiť, lebo rovnako som vychovávala svojho mladšieho syna – ktorý Tomášove problémy nikdy nemal,“ hodnotí spätne pani Soňa.
„Viete, každý z tých mladých začne s drogami zo zvedavosti. Najzraniteľnejší sú tí, ktorí nemajú v tom čase jasné ciele a predstavy, čím chcú byť. Osemnástka sa z právneho hľadiska u nás považuje za dospelosť – lenže z hľadiska psychiky dospievate vtedy, keď ste si vedomí svojej hodnoty a dokážete prevziať zodpovednosť za svoje skutky. A to prichádza oveľa neskôr.“
Už 16 rokov...
So synovou smrťou sa matka vyrovnáva pomaly už 16 rokov - od toho tragického okamihu, keď ju polícia doviezla ráno do zámockého parku identifikovať jeho telo. „Vyrovnávanie sa so smrťou dieťaťa je nekonečný proces a skončí sa, až keď umriem. Musím s tým žiť. Len ťažko dokážete prijať fakt, že už svoje dieťa neuvidíte, neobjímete, iba ak vo sne či v duchu... Ale keďže mám ešte jedného syna a ďalšiu rodinu – matku, sestru, sesternice, ich deti a napokon aj bývalého manžela a jeho rodinu, s ktorými mám dobrý vzťah, neostala som osamelá,“ uvažuje Soňa Tomašových.
„Jediná možnosť, ako sa vyrovnať, je prijať skutočnosť. Prvý šok je taký silný, že kupodivu pozostalého ochráni. Trvá asi rok, potom sa rozostúpi a rana sa rozjatrí, vtedy na mňa zaľahla depresia. Najviac ma podržal mladší syn a potom moja vlastná láska k životu, ktorý si vážim. Nie som samovražedný typ – hoci pocity, ktoré sa ma vtedy zmocňovali, od smrti ďaleko nemali. A práve preto som vtedy siahla aj po barličke - antidepresívach. Rodina, láska k svojim, duchovný svet a práca – to sú hodnoty, ktoré človeka podržia. A čas pravdaže, ktorý svojím plynutím pomáha hojiť rany, pretože ich „odnáša“ do minulosti...
S dodnes úplne nevyjasnenou smrťou Tomáša sa jeho matka Soňa Tomašových nikdy nevyrovnala, len sa s touto skutočnosťou naučila žiť. FOTO: (ČE)
