Po páde dvojičiek odišla pracovať ako novinárka do New Yorku. Vydala sa tu, založila si rodinu a popri práci rozbehla kariéru úspešnej spisovateľky.
NITRA. Po vyše roku sa na Slovensko vrátila jedna z najúspešnejších slovenských autoriek. V kresle literárneho klubu Janka Jesenského predstavila Andrea Coddington svoju tretiu knihu Cudzia krv. Tak ako dve predošlé, aj táto je inšpirovaná skutočnými osobami a udalosťami.
Priezvisko spisovateľky napovedá, že už nepatrí tak celkom len Slovensku. Rodáčka z Radošiny sa vydala do USA, kde žije s manželom a dvomi deťmi – 7-ročnou Sárou a 5-ročným Markom.
Amerika bol jej sen
V USA býva vyštudovaná novinárka 10 rokov, za veľkú mláku sa odsťahovala kvôli práci zahranično-politickej reportérky. Po páde dvojičiek robila v New Yorku spravodajstvo. Amerika - krajina neobmedzených možností – to bol vždy jej sen. No po krátkom čase sa chcela vrátiť domov, začala jej vadiť špina, tlačenica v metre aj na ostrovoch. Chýbala jej rodina a priatelia.
„Tak prečo som tam zostala? Zoznámila som sa tu s mojím terajším mužom. Hoci chcel ísť na Slovensko so mnou, nevedela som si predstaviť, ako by tu fungoval bez akýchkoľvek jazykových znalostí. Vraj by ma podporoval v kariére - ráno by mi robil raňajky, zaviezol by ma do roboty a priviezol späť. No to bolo pre mňa nepredstaviteľné,“ hovorí Andrea Coddington. „Tak aby som nášmu vzťahu dala šancu, rozhodla som sa zostať v USA. V médiu, kde som robila, mi predĺžili kontrakt, neskôr sa nám narodili deti. V poslednom čase som sa venovala novinárčine, ale nie spravodajstvu, to som si pri deťoch nemohla dovoliť. Ale inak píšem a prekladám.“
Mama z inej planéty
Mark a Sára sa narodili v Amerike, no majú aj slovenské občianstvo. Rozmýšľajú a hovoria v angličtine, ale keďže majú - ako ony hovoria - mamu z inej planéty, vedia aj po slovensky. Perfektne, bez prízvuku. Chodia na prázdniny k babke do Radošiny a tam sa v slovenčine zdokonaľujú. „Manžel vedel svojho času vyspellovať Čekoslovakia, naučil sa povedať ahoj a ako sa máš. Keď bol u nás v Radošine a s kočíkom a kamerou obchádzal krčmy, všetkým sa predstavoval „Andreas muž“,“ smeje sa autorka.
Na živote v USA Andrei vyhovovalo to, že ho mohla žiť presne tak, ako chcela. „Tam to funguje takto: ty sa máš dobre, aj ja sa chcem mať tak. Ľudia si tam prajú a to je príjemné. Na Slovensku je to inak: ty sa máš dobre, ako ťa dám dole...?“ konštatuje.
No napriek tomu sa na Slovensko načas vrátila, momentálne je tu aj s deťmi asi mesiac. New York je síce jej druhý domov, pozná ho až intímne a má ho veľmi rada, ale jej prvým domovom vždy bolo a zostane Slovensko. „Doposiaľ sa vždy vyskytli udalosti, ktoré ma v New Yorku držali, ale teraz som si povedala, že život uteká, starnem, deti rastú, treba ísť. Zbalila som sa a odišla s tým, že tentokrát to boli len jednosmerné letenky,“ hovorí Andrea.
„Zatiaľ nám to tu ide celkom dobre, aj keď mi každý hovorí: počkaj, to je len počiatočná eufória. No uvidíme... Bývame v malom prenajatom bratislavskom bytíku a zariaďujeme sa. Mark veľmi nerieši, že sme na Slovensku, on je tak trochu do sveta, Sárinke je naopak veľmi smutno za kamarátmi.“
Kniha z nej priam vypadla
Andrein prvý román Mal to byť pekný životvyšiel v roku 2009 a hneď sa stal bestsellerom. Jej intímna výpoveď o živote plnom prekvapení – darov, úderov, láske i šťastí - je obyčajným ľudským osudom. Ako prvá text čítala autorkina mama, ktorá je jej obrovským kritikom. Rukopis pochválila, tak ho Andrea poslala do vydavateľstva, odkiaľ prišla tiež veľmi pozitívna odozva. „Bola to veľká motivácia, písalo sa mi veľmi ľahko, kniha zo mňa priam vypadla.“
Pri druhom románe Židovka sa v nej nezaprela reportérka, ktorá divákov majstrovsky vtiahne do deja a udrží v napätí. Kniha sa číta ľahko aj napriek ťažkému osudu hlavnej hrdinky, ktorá patrí do generácie „detí holokaustu“. „Východniarku Sofiu, som stretla náhodou v Piešťanoch na tenisových kurtoch, dali sme sa do reči a zistili sme, že obe žijeme v New Yorku. Hoci by mi mohla byť mamou, veľmi sme skamarátili a postupne mi odhaľovala svoje vnútro. Jej v nej správna dávka exhibicionizmu a ambície sa prezentovať,“ hovorí Andrea o hlavnej hrdinke knihy, ktorej autentickosť dodávajú historické a spoločenské reálie zo židovskej komunity.
Cesta za sebapoznaním
Tretia kniha Cudzia krv je tiež skutočný príbeh troch priateliek od ich bezstarostnej mladosti až po zrelý vek. „Cudzia krv je asi cestou každého z nás, ide v nej o obyčajný nevyumelkovaný ľudský osud, cesta za sebapoznaním. Práve to odžité, obyčajné ľudské ma priťahuje, to, čo píše život sám, nenapíše žiadny autor,“ vraví Coddington.
„V knihe hlavné postavy obrazne precestujú takmer celý svet, aby našli svoje šťastie, svoj vzťah k Bohu a svoju krv. Nakoniec zistia, že to šťastie je niekde vedľa nás. Všetky štyri hlavné postavy poznám - Poloarabka Karla, ktorú matka dala hneď na adopciu, je moja spolužiačka z VŠ. Jej otcom bol kúpeľný hosť v Piešťanoch, ktorý zmizol preč, Karlu si adoptoval rodina z Nitry. Elu som spoznala ako známu môjho známeho a manželov Zuzanu a Petra som stretla v New Yorku. Píšem o ľuďoch pravdivo a veľmi si vážim, že ostávajú mojimi priateľmi po prečítaní mojej knihy.“
