Keď oni šírili slávu futbalovej Nitričky, štadión praskal vo švíkoch. Stará-dobrá partia spievala živió päťdesiatnikom.
Dekýš, Zolo Molnár, Jež, Borko, Liba, Gajdoš, Kostoláni, Valent či Hipp. Čo meno, to kus nitrianskej histórie. Dnes zrelí chlapi zostali lopte verní aj po rokoch, v sobotu ju naháňali tiež. Futbal premenili na predohru oslavy štyroch jubilantov-mušketierov. Stretli sa na ihrisku v Ladiciach, 14 (štrnásť) divákov nemohlo vytvoriť dôstojnú kulisu pre „bavku“, pred ktorou malo kedysi rešpekt celé Československo... Už pri večeri v susedných Kostoľanoch pod Tribečom si na prvé nazretia do tejto partie zaspomínal Ľubo Moravčík. „Mal som po maturite, na druhý deň som prišiel do kabíny, že tréner, je mi zle, asi z májových čerešní,“ smial sa Ľuboš pri prekáračke s Jánom Dingom, ktorý robil v sezóne 1983/84 asistenta trénera Jiřímu Lopatovi. Futbalisti z tej generácie sa naozaj vedeli baviť a futbalom bavili aj ľudí. Z umenia veľa nestratili, pribudli len kilá a niekomu šediny. Keby ste ale videli, aké dva góly strelil Borko v sobotu, budete si pretierať oči.
Bývalá nitrianska garda zakončila rok futbalom v Ladiciach.
Stanko, Eduardo, Zvonár a Ježko, dresy s týmito menovkami dostali štyria jubilanti od kamarátov. Nikomu neprekážalo, že sa vinšovalo s oneskorením. Chceli sa stretnúť a spomínať, tešili sa jeden z druhého. Hostinu im vystrojil kamarát Števo Segíň. S manželkou Máriou, ktorá je starostkou v dedinke s 383 obyvateľmi, si nitrianske ikony uctili, ako sa patrí.
