Po návrate z Vatikánu priam letel za manželkou a dcérou. S rukami, ktorých sa predtým dotýkali pápežove dlane, objímal chorú dcéru. Už nepochyboval, či sa vylieči...
NITRA. Cesty osudu sú nevyspytateľné. Svoje o tom vie aj nitriansky rodák Tibor Ujlacký. Dôstojník našej armády je jedným z mála ľudí na Slovensku, ktorí sa môžu hrdiť čestným titulom pápežského rytiera.
Viera v Boha sa pre sprvu „vlažného“ kresťana stala naplnením života a predurčila ho dodnes slúžiť v armáde, ktorú chcel predtým za každú cenu opustiť. Aj vážna choroba jeho dcéry bola podľa neho súčasťou Božieho riadenia v jeho živote.
Letcom sa nestal
Tibor Ujlacký sa odjakživa túžil stať letcom. Vzorom mu bol jeho krstný otec Oto Dolejš, pilot a bývalý a majster republiky v leteckej akrobacii. „Jedna z možností, ako sa stať letcom, viedla cez armádu, čo ma však príliš nepriťahovalo, ale šiel som. Absolvoval som Vojenské gymnázium v Banskej Bystrici. Počas štúdia som sa prihlásil do aeroklubu, urobil som si parašutistický výcvik aj kurz lietania na bezmotorových a motorových lietadlách. Po veľkých peripetiách som sa nakoniec dostal na Vysokú vojenskú leteckú školu do Košíc,“ spomína Tibor Ujlacký.
„Chcel som študovať na pilotnej fakulte, no v septembri som s hrôzou zistil, že ma bez môjho vedomia zaradili na fakultu pozemného zabezpečenia letectva. Rok som tam vydržal, ale potom som sa rozhodol odísť, lebo mi nedovolili prestúpiť. Moji rodičia neboli v strane a nemali mi ako pomôcť, lebo nepoznali tých správnych „známych“. Môj sen stať sa pilotom dostával vážne trhliny.“
Pôvodne Nitran neplánoval byť bombardérom či stíhačom, ale ako pilot vojenského dopravného letectva chcel neskôr odísť do civilu a potom riadiť civilné dopravné lietadlá. Keďže mu však sen stať sa pilotom unikal, z Košíc odišiel, ale status vojaka z povolania mu zostal.
„Do civilu som odísť nemohol, lebo som mal záväzok slúžiť v armáde do 45 roku života. Vysokoškolské vzdelanie som vlastne nemal ukončené a nevedel som, čo ďalej. Dostal som miesto na leteckej základni v Kuchyni, kde ma zaradili k jednotke zabezpečujúcej leteckú prevádzku. Bol som stále pri lietadlách, ale nie v nich, a z toho som bol nešťastný.“
Zacítil Božie volanie
Medzi tým sa však Tibor cez priateľku Moniku, svoju terajšiu manželku, zoznámil s Františkom Rábekom, vtedajším duchovným správcom v kostole Matky Božej na Kalvárii. Začali sa stretávať a rozprávať o zmysle života. „Myslel som si, že som ho s lietadlami stratil. Stál som na rázcestí, čo v živote robiť. Po rozhovoroch s ním som pocítil úprimný záujem o vieru a Boha. Dovtedy som nebol aktívnym veriacim kresťanom, do kostola som chodil len občas. Viera bola v rozpore s postavením vojaka, armáda bola ateizovaná,“ vysvetľuje Tibor.
„Začal som teda do kostola chodiť tajne a viac-menej som bol presvedčený, že už viem, čo chcem. Zmysel života som objavil v duchovnom povolaní k službe v cirkvi. Zacítil som Božie volanie. Keď si po rokoch na toto obdobie spomeniem, práve vtedy sa začali diať isté veci, ktorých zmysel som pochopil až neskôr.“
Chcel sa ženiť v kostole v uniforme
Po roku na vojenskej základni v Kuchyni sa Nitran vďaka cirkvi rozhodol z armády vystúpiť. Plánoval sa oženiť v kostole a v uniforme. „To preto, aby ma z armády vyhodili. Do toho však prišiel november 1989, ktorý nám to takpovediac prekazil. Prišli však iné možnosti a moje smerovanie dostávalo viditeľnejšie rysy. Zapojil som sa v armáde do obrodného procesu, za čo som si vyslúžil návrh na trestné stíhanie za poburovanie. Prezidentská amnestia ho však zastavila.“
Tiborove plány opustiť armádu však ešte rok pred revolúciou „nahlodal“ práve František Rábek. Navrhol mu, aby to nerobil. Povedal, že príde čas, keď bude treba ľudí nezaťažených minulosťou. Raz vraj budú v armáde slúžiť vojenskí kapláni a on bude ich spolupracovníkom.
„Považoval som za čisté šialenstvo, neveril som tomu, že by v komunistickej armáde mohli vojaci dostať slobodu náboženského prejavu. Ale prišla revolúcia a prorocké slová Františka Rábeka sa pomaly stávali skutočnosťou. Aj keď som mohol, už som z armády neodišiel. Premiestnili ma na Strednú vojenskú školu tankovú a automobilovú v Krškanoch, ktorá sa neskôr stala výcvikovou základňou OSN.“
Medzitým sa oženil a začal študovať laickú teológiu na UK v Bratislave. „Neskôr som využil možnosť štúdia zameraného na masmédiá na Katolíckej univerzite v poľskom Lubline. V roku 2004 som dostal doktorát z teológie so zameraním na spoločenskú komunikáciu a masmédiá.“
Ešte počas štúdia v roku 1994 Tibor Ujlacký inicioval zriadenie prvej vojenskej kaplnky po 40 rokoch v priestoroch základne OSN v Krškanoch. „Prorocké slová Františka Rábeka, ktorého v roku 2003 pápež Ján Pavol II. vymenoval za ordinára a biskupa ozbrojených síl a ozbrojených zložiek SR, sa začali napĺňať. V roku 1995 som sa stal svedkom vzniku Úradu vojenských duchovných na MO SR, v armáde začali pôsobiť vojenskí kapláni a ja som sa stal ich najbližším spolupracovníkom, dnes už aj ako kancelár a hovorca vojenského biskupa Rábeka.“
Našli silu vo viere
Ešte v roku 2000 bol Nitran v komisii na prípravu zmlúv medzi Svätou stolicou a SR, pričom sa podieľal na zostavení textu parciálnej zmluvy, ktorá hovorí o duchovnej službe v OS a OZ SR.
„Týmto sa tiež splnila predpoveď Františka Rábeka. Keď sa obzriem späť, všetko do seba úplne zapadá. Boh všetkými dobrými i zlými vecami, ktoré som nechal prirodzene plynúť, vstúpil do môjho života. K tým najhorším patrila ťažká choroba mojej jedinej dcéry. Bolo to hrozné obdobie. Keď som predtým musel riešiť isté veľmi nepríjemné osobné problémy, naivne som si myslel, že horšie už nemôže byť. Ale dcérino ochorenie bolo to najhoršie, čo som zažil...“
Nitran na toto obdobie, prirodzene, len veľmi nerád spomína, hoci práve tento kritický čas najviac preveril jeho vnútorné sily. „Nikomu to neprajem zažiť. Ale napriek tomu, že to Boh dopustil, neopustil nás. Vo viere sme našli silu a odvahu prekonávať to najhoršie a naučili sme sa prijať Božiu vôľu, aj keď nebola v súlade s našimi predstavami. Až časom človek pochopí, čo a prečo sa stalo. Paradoxne dcérina choroba vo mne upevnila vieru, prehodnotil som celý svoj život.“
Príznaky leukémie zmizli
Pri svojich rozhovoroch s Bohom Tibor priznal, že vo chvíľach beznádeje a zúfalstva občas zapochyboval, či Boh naozaj je. Presvedčil ho pocit istoty, ktorý Boh do neho vlial a jedna skutočnosť, ktorá sa stala v čase, keď dcéru zobrali do nemocnice. Práve šiel do Vatikánu na ratifikáciu zmluvy so Svätou Stolicou a dostal sa na osobnú audienciu k teraz už blahoslavenému pápežovi Jánovi Pavlovi II.
„Odvážil som sa ho poprosiť, aby sa za moju dcéru modlil, keďže má k Bohu bližšie. A on súhlasil. Odchádzal som nesmierne povzbudený a už som prestal pochybovať o tom, či Boh je a či sa dcéra uzdraví. Vnútorný hlas mi dával pocit istoty, hoci som sa o ňu stále bál. S dotykom pápežových rúk som priam letel z Vatikánu domov za dcérou a manželkou. Vzal som do rúk jej tvár a povedal som jej, že sa za ňu modlí sám pápež,“ so slzami v očiach spomína Tibor.
„Táto skutočnosť mala pozitívny vplyv na jej psychický stav i priebeh liečby. Po krátkom čase od prijatia do nemocnice robili dcére kontrolné vyšetrenia a zistili, že príznaky leukémie zmizli. A za celú dobu polročnej liečby sa viac neobjavili. Dcéra Monika má dnes už 20 rokov, na VŠMU v Bratislave študuje divadelnú vedu a láka ju aj dramaturgia a réžia,“ hovorí šťastný otec.
Počas pol roka, čo ležala v nemocnici, jej vedenie školy, pedagógovia i spolužiaci z Gymnázia sv. Cyrila a Metoda v Nitre pomáhali. Keď to bolo možné, učili sa s ňou a skúšali ju. Keď skončila s liečbou, pokračovala v ďalšom ročníku so spolužiakmi, čo malo obrovský vplyv na proces jej uzdravovania a návratu do normálneho života. „Sám Boh okolo nás zomkol ľudí, aby nám mohli pomôcť – modlili sa, darovali krv. Sme im a stále zostaneme nesmierne vďační.“
Titul ako záväzok
Už 16 rokov dochádza Ujlacký denne za prácou na Ministerstvo obrany do Bratislavy. Svoj veľký detský sen byť pilotom oželel, súčasná práca ho napĺňa uspokojením a vedomím, že je na správnom mieste. „Boh si ma vybral, aby som pomáhal cirkvi a ľuďom. Verím, že mi dal dostatok schopností a síl, aby som vyplnil aspoň čiastočku jeho plánu s nami ľuďmi na zemi,“ hovorí Tibor.
„Nesmiernym ocenením mojej práce je pre mňa vymenovanie za pápežského rytiera Rádu sv. Silvestra. Stalo sa to pred dvomi rokmi pri príležitosti mojich 40. narodenín. Na Slovensku som najmladším pápežským rytierom, lebo tento titul sa udeľuje zväčša vo vyššom veku, kedy možno lepšie posúdiť život a zásluhy človeka.“
Titul mu vo Vatikáne udelil pápež Benedikt XVI., ktorému Nitran sľúbil vernosť a oddanosť. Dekrét si prevzal na Slovensku. Titul Nitran nevníma povrchne – slávnostná uniforma s rádovým rytierskym krížom a mečom je len vonkajším prejavom. Berie ho ako ocenenie ale najmä obrovský záväzok do budúcnosti. „Necítim sa úplne hodný tejto odmeny, ale v istom momente ju pociťujem ako stimul a povzbudenie do mojej ďalšej práce pre cirkev a spoločnosť. Ako morálnu povinnosť robiť niečo dobré a šľachetné,“ priznáva Tibor.
„Aktívne som sa preto zapojil a prijal pozvanie aj do Zboru dobrovoľníkov Maltézskeho rádu v SR. Som jedným z členov, ktorí pôsobia v Nitre a vyvíjajú charitatívne aktivity. Každoročne navštevujeme nitriansku ženskú väznicu, kde slúžime sv. omše a obdarúvame odsúdené, podporujeme Hospic u sv. Bernadetky, sociálne slabšie rodiny na Orechovom dvore či bezdomovcov. V predvianočnom čase sme v Nitre predávali punč, pričom výťažok vo výške takmer 3 500 eur sme venovali Hospicu sv. Bernadetky,“ hovorí Ujlacký.
„Všetky moje aktivity by však neboli možné, keby som nemal pri sebe manželku, dcéru, mamu, otca, rodinu, či dobrých kolegov a priateľov. Im, zvlášť však Pánu Bohu vďačím za celý môj doterajší život, úspechy či zvládanie ťažkostí.“
Tibor Ujlacký s rodinou.
S rodinou a vojakmi čestnej stráže na púti v Lurdoch.
V práci.
S blahoslaveným pápežom Jánom Pavlom II.
S pápežom Benediktom XVI. a biskupom Rábekom v Castel Gandolfe na audiencii.
Menovací dekrét pápežského rytiera Rádu sv. Silvestra.
V sprievode s maltézskymi rytiermi na pohrebe biskupa Baláža
Pri ratifikácii zmluvy s Vatikánom.
Počas predaja vianočného punču v nitrianskom Vianočnom mestečku. FOTKY: ARCHÍV T. U.
