Režisér Barabáš pred zostupom do Železnej diery dva mesiace nespal. Situáciu zhoršoval fakt, že o mimoriadne nebezpečnom kaňone neexistujú skoro žiadne dostupné informácie.
NITRA. Je to akoby obrovský lievik. Na vrchole je močiar, na ktorom by dokázal pohodlne pristáť Boeing 746.
Z močiara nasiaknutého vodou stekajú do zeme piatimi obrovskými vodopádmi hektolitre hučiacej vody. Strácajú sa v hlbokej nedozernej diere.
Dráždivý, no nebezpečný
Dno tohto lievika bolo cieľom piatich odvážlivcov, ktorí sa rozhodli pokoriť najťažší kaňon sveta.
Trou de Fer je nezvyčajným a veľkolepým prírodným úkazom. Názov divokého a nepredvídateľného kaňonu v preklade znamená Železná diera.
Toto prírodné prepadlisko sa schováva hlboko v sopečných horách tropického ostrova Réunion, ktorý sa nachádza v Indickom oceáne pri Madagaskare.
Okolie kaňonu patrí medzi najdráždivejšie, no najnebezpečnejšie regióny sveta. Vyžiadal si už značné množstvo ľudských obetí.
Trou de Fer je nezvyčajným a veľkolepým prírodným úkazom.
FOTO: (CF)
Nie každý z diery vyjde
Odborníkmi si Trou de Fer vyslúžil najťažšie hodnotenie, ktoré znamená najťažšiu technickú obtiažnosť, najvyššiu vodnatosť aj expozíciu.
O Trou de Fer sa hovorí ako o kaňone, ktorý nepripúšťa ani len tie najmenšie chyby. Pre výdatné a často aj nečakané zrážky sú skaly kaňonu neuveriteľné klzké a často aj pouvoľňované, takže pre lezcov predstavujú značné riziko. Odhaduje sa, že ročne prejde kaňon nanajvýš jedna expedícia, niekedy ani to nie... A nie každá výprava, čo do kaňonu zlaní, z neho aj vylezie. Barabáš a spol. sú tohto roku prvou expedíciou, ktorej smrtiaci Trou de Fer prechod dovolil.
Štyria kamaráti zo Slovenska a jeden z Čiech riziko podstúpili. Vydali sa priamo do srdca neľútostného kaňonu.
Barabáš: Dva mesiace som nespal
Prečo sa na Trou de Fer dali nahovoriť? Známy režisér Pavol Barabáš to vysvetľuje obyčajnou ľudskou snahou objavovať niečo nové, neprebádané.
„Človek vždy sníva o nejakej ceste, číta množstvo dobrodružných kníh a niečo ho potom ťahá hľadať a objavovať. Je krásne, že spoznávať úplne neznáme sa ešte stále dá,“ povedal Pavol Barabáš.
Ako ale priznal, Trou de Fer bola preňho výnimočná aj tým, že pred cestou na Réunion dva mesiace takmer ani nespal. Dostupných informácií bolo málo – to úzko súvisí s nízkym počtom výprav, ktorým sa kaňon podarilo zdolať.
„Stále som si premietal, či sme urobili všetko, čo sme mali, či sme na nič nezabudli. Lákalo ma tam ísť už len preto, že kaňon patrí do Francúzska, čiže do Európskej únie, no napriek tomu ľudia o tomto dive sveta veľmi nevedia. Je to jeden z najkrajších kaňonov, prepadnutý kilometer do sopky. Akási diera, kde padá a stráca sa päť krásnych vodopádov. Nič také inde neexistuje,“ hovorí zanietene Barabáš, ktorý má už planétu precestovanú krížom-krážom, a tak vie porovnávať.
Pavol Barabáš.
FOTO: (CF)
Predĺžený pobyt rovná sa istá smrť
Lezci hovoria, že na niečo ako Trou de Fer sa museli pripraviť psychicky, fyzicky, ale aj materiálovo.
„Potrebujete napríklad spoľahlivé oblečenie, ale hlavne obuv, pretože bez nej by lezenie išlo pomalšie a hrozil by vám dlhší pobyt,“ hovorí Miroslav Dušek, člen expedície. Dlhší pobyt automaticky znamená riziko dažďa a dážď môže znamenať, že cesta nahor sa pre dobrodruhov navždy uzavrie.
Celý prechod naplánovali na tri dni – pripravovali ho však tri roky. Prejsť kaňon museli bez chyby. V mieste, kde nie je mobilný signál ani signál GPS si žiadne zranenie dovoliť nemohli.
Tisícmetrové prevýšenie kaňonu si lezci zaistili takmer sedemsto metrami špeciálnych lán, ktoré doplnili bezpečnejšími istiacimi bodmi.
Zostup ešte komplikoval fakt, že pätica na svojich pleciach niesla náklad s hmotnosťou za sucha asi 160 kilogramov. „Vŕtačky, batérie, bivakovacie veci a zásoby jedla a vody. Každý z nás mal na sebe asi 30 kíl vecí, aj to za sucha. A tam sme boli vkuse vo vode. Predstavte si moment, keď sa vynoríte z vody – v istú chvíľu je váš ruksak plný vody a váha neskutočne stúpne. Takto pochodovať osemnásť hodín, to si vyžaduje kondičku. Siahli sme si na samé dno síl, ale naučil som sa, že keď si človek myslí, že to už ďalej nejde, zapne sa v ňom náhradný zdroj,“ hovorí Miro Dušek.
Miroslav Dušek.
FOTO: (CF)
Ako krysy
Previsnuté zlanenia dosahujú niekoľko stoviek metrov. Pod lezcami nebolo nič, len obrovská priepasť. Z lana často skákali do neznáma, do hučiacej masy vody, ktorá ich okamžite začala unášať kľukatým podzemím.
Okolie kaňonu patrí k najdaždivejším regiónom sveta. Lezci sa dnes nezdráhajú povedať, že ak by začalo pršať, spláchne ich voda ako krysy.
Najťažšia však bola cesta naspäť – čakala ich takmer polkilometrová stena a cesta cez hrebeň do údolia. Nakoniec sa im však podarilo zdolať klzký svah plný rastlín a stromov, o ktorých nik netušil, či ich váhu udržia.
Filmový bonus
A aké boli pocity tých, ktorým sa podarilo zdolať najnebezpečnejší kaňon sveta? „U mňa to bol smútok víťazov. Stratil som cieľ, o ktorom som dlho sníval,“ vraví Dušek.
Odmenou všetkým, aj tým smutným víťazom, je však Barabášov film s unikátnymi zábermi, akými sa môže pochváliť málokto. Známy dokumentarista však pri rozprávaní o filme nezaprie svoju skromnosť. „V prvom rade sme to chceli prejsť. Že pri tom vznikol aj film, to je taký bonus navyše.“
