V Nitre čakalo manželov kadečo.
NITRA. Obaja pre Nitru znamenajú veľa. Manželia Špaldonovci, ktorí sú svoji už neuveriteľných sedemdesiat rokov, mali zaujímavý život, o ktorom dnes rozprávajú ako o malom dobrodružstve.
A hoci boli chvíle, kedy mali dôvod Nitru znenávidieť, ostali jej verní.
On založil univerzitu, ona školské lekárstvo
Emil mal len 29 rokov, keď sa stal profesorom - bol najmladším v krajine. Do histórie mesta sa zapísal ako prvý akademik v Nitre, kde založil a vytváral Vysokú školu poľnohospodársku. Bol to on, kto presadil, že budova poľnohospodárskej univerzity dnes nestojí kdesi na Šindolke či na mieste, kde bol kedysi žrebčín. Ako rektor dosiahol, že ju postavia pri rieke. Aj napriek tomu, že most nebol a stavbu ohrozovali vysoké spodné vody, jeho postoj sa ukázal prezieravý. Areál univerzity by sa na žiadnom z pôvodne navrhovaných miest nemohol rozširovať tak, ako sa rozrastal pri rieke.
Eva bola zakladateľkou školského lekárstva v Nitre. Ako doktorka vedela, že starým ľuďom sa venovať nechce. Zdôvodňuje to tým, že v mladých videla budúcnosť. Lekárčina ju ale nikdy nepohltila natoľko, aby sa nevenovala aj iným veciam. Jej srdcovou záležitosťou boli zvieratá a kynológia, no pôsobila aj ako krasokorčuliarska rozhodkyňa. Bola to práve Eva Špaldonová, ktorá hodnotila aj jazdu nášho olympijského víťaza Ondreja Nepelu, po ktorom je pomenovaný národný hokejový štadión. Ešte ako desaťročný chlapec bol Nepela na súťaži, ktorú ona rozhodovala. Nezaprela v sebe lekárku a už vtedy varovala Nepelovu mamu, že Ondrej nemá v poriadku srdce a fyzicky náročné krasokorčuľovanie preňho nie je vhodný šport.
Eva Špaldonová sa okrem medicíny venovala aj krasokorčuľovaniu. Hodnotila aj jazdy Ondreja Nepelu.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Divoké školské roky
Eva a Emil sa spoznali na doučovaní. Maturantka ťažko ochorela na šarlach a Evina mama cez svojho známeho profesora zháňala zodpovedného študenta pre dcéru, ktorá bola riadne tvrdohlavé číslo.
„Nenechala som si rozkazovať. On bol ale veľmi dôsledný a presný, čo som ja nebola. Imponoval mi tým, že vedel, čo chce a nenechal si brnkať po nose,“ spomína pani Eva.
Po maturite prišlo divoké vysokoškolské štúdium, počas ktorého sa dvojica tajne zasnúbila. Doba chcela, že ani jeden z nich nezískaval vysokoškolské vzdelanie ľahko a pokojne. Emil nemohol skončiť poľnohospodársku fakultu v Prahe, preto robil posledný ročník v Záhrebe a diplom získal v Bratislave.
„Pôvodne som chcel byť matematik-fyzik. Jeden profesor mi ale povedal, že to si nemôžem dovoliť, pretože by som podľa vtedajšieho ašpirantského zákona neuživil s takým príjmom rodinu. Poradil mi, že mám študovať odbor, ktorý má budúcnosť - poľnohospodárstvo,“ povedal Emil Špaldon.
Eva musela po vzniku slovenského štátu prerušiť medicínu v Bratislave a prejsť do Prahy, kde začala študovať nemčinu a angličtinu. „To bolo moje šťastie, lebo keď Nemci zavreli školy, išli po medikoch, ktorých dosť zdecimovali.“ Po semestri sa jej ale opäť podarilo dostať do Bratislavy, kde si rýchlo porobila najťažšie skúšky a v štúdiu medicíny pokračovala.
Mladí zaľúbenci.
Zachránili Židov pred zabratím bytu
„Nepočítali sme, že sa tak skoro vezmeme, ale na príčine bola vojna. Brali sme sa preto, aby manžel nemusel narukovať,“ hovorí Eva Špaldonová.
Písal sa rok 1941, kedy Emil ukončil školu a hneď v prvom zamestnaní dostal za úlohu postaviť mlyn na papriku v Pate pri Seredi. Mal ho postaviť v šibeničnom čase. Dôvodom bolo to, že mlyn v Nových Zámkoch vzali Maďari a paprika sa na jeseň musela niekde sušiť. Dvojica sa teda do Paty aj presťahovala. Eva s Emilom bývali v hrozných podmienkach u sedliaka, čo mal blízko k spodku pohárika.
„Tam som nemohla študovať. Povedala som riaditeľovi, že buď nám dvom dá miestnosť, v ktorej malo byť laboratórium, alebo muž odíde z paprikárne. Tak sme sa tam nasťahovali. Žili sme bez tečúcej vody, bez WC, boli to veľmi ťažké podmienky. Ale keďže bola vojna, povedala som, že prvoradé je, aby sa nemuselo ísť na vojnu, ostatné sa uvidí,“ spomína si na turbulentné roky Eva Špaldonová.
Nespornou výhodou Paty bolo, že mali pokoj - možno až priveľký. V zime ich tak zasnežilo, že dva mesiace do dediny ani autobusy nechodili. O rok nato sa presťahovali do Serede, aby zachránili židovskú rodinu. Hrozilo jej, že arizátor ju pripraví o byt a keďže Špaldonovcov židovská rodina poznala ako čestných ľudí, uhovorili ich, aby sa na čas presťahovali do židovského bytu.
Úkryt v mlynoch
Emil medzitým dostal prácu v nitrianskych mlynoch. Po Evinom štúdiu sa do Nitry aj presťahovali. Ako jedna z prvých spomienok na mesto pod Zoborom sa Špaldonovcom vynára bombardovanie.
„Pred obytným domom nitrianskych mlynov boli zakopané dva protiletecké kanóny, do ktorých sa, samozrejme, pálilo. S asi tridsiatimi ľuďmi sme boli priamo v kryte v baraku. Varili sme v práčovni a tak po cigánsky - rozložili sme vatru a jedlo sme dávali do veľkého koryta. Boli sme tam asi desať dní, než sa prelomil front,“ rozpráva Eva Špaldonová.
Bol to práve kryt, ktorý jej priniesol prvé lekárske skúsenosti. V úkryte sa starala o ranenú domovníkovu ženu, ktorej po bombardovaní zostalo v tele 46 črepín.
Na tieto časy sa Špaldonovcom spomína naozaj ťažko. Za pár dní si prežili kopec hrôzy. „Mesto bolo veľmi, veľmi zničené, divadlo horelo, na trhu bola kopa mŕtvych. Išla som do nemocnice po materiály pre domovníkovu ženu. Na chodbách a všade, kde sa dalo, ležali ranení, čakali na zákroky. Keď som vychádzala, zjavilo sa malé lietadielko a spustilo paľbu. Schovala som sa v odpadkoch a počkala som, kým odletí,“ spomína si pani Špaldonová.
Špaldonovci dnes - počas oslavy 70. výročia svojej svadby.
Pre Tisa nemohol byť dekanom
Po skončení vojny začala Eva pracovať v súkromnej ordinácii. Robila všetko, čo bežný praktický lekár a z hľadiska praxe jej to dalo vedomosti, ktoré využíva dodnes. Neskôr sa venovala školskému lekárstvu.
V roku 1950 sa manželom narodila dcérka Eva. To, že Nitra sa stane pre mladú rodinku ich mestom, spečatilo rozdelenie košickej vysokej školy. Poľnohospodárska časť sa presunula do Nitry, lesnícka do Zvolena.
Keď prichádzal Emil Špaldon do Nitry, VŠP mala 160 zamestnancov a len asi 500 študentov (pre porovnanie: dnes má jej následníčka SPU vyše 10-tisíc študentov). Celá vysoká škola sídlila na dvanástich miestach. Špaldon z pozície dekana agronomickej fakulty dochádzal dvakrát denne zo Zobora na pracovisko pod Kalváriou.
„Autobusy nechodili, tak sme robili turistiku my aj študenti,“ usmieva sa pri spomienke na to obdobie.
Emil Špaldon sa viackrát dostal do konfliktu s režimom, a aj s rektorom. Ten si pozval dekanov vtedajších dvoch fakúlt, aby im oznámil, že dostal nariadenie ich vyhodiť. Ukázalo sa, že komunistický pohlavár to rektorovi nariadil, lebo si dekanov fakúlt pomýlil s cirkevnými dekanmi...
Iróniou je, že pre kádrové posudky sa Emil Špaldon nikdy nestal riadnym dekanom svojej fakulty. Šesť rokov bol len povereným dekanom. Mohlo za to rodné priezvisko jeho mamy - Tisová. Než sa prišlo na to, že s exprezidentom Tisom nemá nič spoločné, bol už zo Špaldona rektor. Na čele univerzity stál v rokoch 1958 až 1966. A okrem univerzitného komplexu pri rieke, ktorý sa na jeho podnet začal stavať, zanechal za sebou aj kus inej práce: stal sa z neho odborník v agrobiológii a je považovaný za otca slovenského obilninárstva.
Vychoval 55 doktorandov a 12 doktorov vied, napísal asi 500 vedeckých prác a učebníc, jeho monografia Koreninová paprika patrí svojím komplexným spracovaním medzi raritné publikácie.
Kariéru môže robiť len jeden v rodine. Ten lepší
Manželia popri práci vychovali aj dcéru Evu a dnes, keď majú čosi po deväťdesiatke, im radosť robí aj vnuk Konrad Becker (29).
Manželia Špaldonovci s dcérou Evou a vnukom Konradom Beckerom.
Ako hodnotia neuveriteľných sedemdesiat rokov spoločného života? „Rozhodne to nebol život nudný - kvôli našim povahám, aj kvôli dobe. Vždy sa niečo dialo a nikdy sme nevedeli, ako to dopadne,“ hovoria manželia Špaldonovci.
A čo radia mladším, aby im to vydržalo toľké desiatky rokov ako im? „V jednej rodine, keď má tá rodina prosperovať, môže kariéru robiť iba jeden člen. Kto? To záleží od toho, kto na to má oveľa viac. Keď je to muž, tak muž, keď žena, tak žena. A hlavne - nech v rodine vládne veľa, veľa tolerancie.“
