NITRA. Život sa s ňou a jej rodinou nikdy nemaznal, no napriek tomu nezabudla, kým je. Človekom. A tak sa aj správala.
Dokonca aj v pohnutej vojnovej dobe, kedy sa lámali chrbtové kosti viacerým zdanlivo zásadovým ľuďom.
Nádej u pani Emerencie
Nebyť pani Emerencie Meňhartovej a jej manžela Júliusa, takmer dve desiatky ľudí by vojnové besnenie neprežili. Slovenský vojnový štát konfiškoval židovské majetky a Židom hrozili deportácie.
Niekoľko nitrianskych rodín v zúfalej situácii sa preto obrátilo na pani Emerenciu. Mali na to viacero dôvodov: bývala na nehusto osídlenom Zobore pod lesom, bola ochotná pomôcť a ľudia ju poznali z trhov, kam chodievala predávať hrozno a ovocie, čo jej rodina pestovala.
Prezlečená za Nežidovku
Až na jednu výnimku sa všetky záchranné akcie odohrali v posledných mesiacoch vojny. Tá prvá ale prišla už v roku 1942. Susedku Meňhartovcov pani Adlerovú hospitalizovali, pretože sa pokúsila spáchať samovraždu. Hrozilo nebezpečenstvo, že keď vyzdravie, zaradia ju do transportov. A tomu sa pani Emerencia snažila zabrániť.
Susedku doslova uniesla z nemocnice. Požičala jej svoje šaty, aby nik nespoznal, že je to Židovka. „Pani Adlerová si myslela, že keď bude v nemocnici, nič jej nehrozí, lebo chorých nebudú deportovať. Previedla som ju z nemocnice v mojich šatách a takom peknom ručníku,“ spomína si statočná žena, ktorá 6. februára oslávi sto rokov.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Skriňa s tajnou stenou
Vdovu Adlerovú ukryla vo svojom dome. Schovávala a opatrovala ju až dovtedy, kým sa jej nezlepšilo zdravie a kým sa vonku situácia neupokojila. Vdove Meňhartovci poskytli úkryt aj o niečo neskôr, v septembri 1944, keď nastala druhá vlna deportácii. Okrem nej schovávali v tom čase aj rodinu Starkovcov a rodinu Schönbaumovcov.
„V špajze pri komíne sme mali skriňu, v ktorej bola tajná stena. Zadné dvere sa otvorili a pri komíne bol priestor, kde sa mohli schovať dvaja ľudia. Keď aj niekto tú skriňu otvoril, nebolo nič vidieť,“ spomína si storočná Emerencia.
Okrem skrine schovávali Židov aj v senníku na povale. Rodina žila v neustálom strachu. Ich dom niekoľkokrát prehľadali, dostali sa dokonca aj na povalu a do stohov sena pichali vidlami. Ukrývaných Židov ale našťastie nikdy nenašli.
Hrozba popravy
Meňhartovci boli v kontakte s Ladislavom Babjakom, kapitánom slovenskej armády. Vo svojej záhrade neďaleko letiska vybudoval bunker, kde sa schovávali prenasledovaní Židia.
Babjak mal informácie priamo z prostredia štátnych úradov, preto dokázal Meňhartovcov včas varovať. Jeho výstrahy významne napomáhali záchrane utečencov.
Veľká skupina Židov sa schovávala aj vo viniciach nad Nitrou a keď bolo najhoršie, tak aj pod skalným previsom Zobora. Puklina v skale sa však dala použiť iba v prípade nedaždivého počasia.
Mať prenasledovaných ľudí v dome bolo obrovským rizikom. Pani Emerencii pri jednej z kontrol povedali, že nájdenie čo i len najmenšieho náznaku, že skrývala Židov, bude viesť k tomu, že ju aj s jej rodinou postavia k múru a zastrelia. „Vtedy som mala neuveriteľný strach, ale keď odišli, povedala som si, že a just tých ľudí uchránim.“
Záchrancovia
Zvesti o jej dobrosrdečnosti sa v židovskej komunite rozšírili rýchlo. Sama Emerencia nevie presne vysvetliť, prečo Židia kontaktovali práve ju a jej rodinu. Zdôvodňuje to tým, že zrejme ju poznali z trhov.
Všetkých tých, čo zachránila, ale vo svojom dome pani Emerencia držať nemohla. Jej pomoc preto spočívala skôr v tom, že im našla útočisko, do ktorého im potom nosievala jedlo a ošatenie. „Moji starší súrodenci boli vtedy ešte len malinké deti. Rodičia sa preto nesmierne báli, že by mohli niečo vyzradiť. Bola by to katastrofa,“ hovorí Eva Lukáčová, dcéra Emerencie a Júliusa, ktorá sa manželom narodila až po vojne.
Pri presune židovských rodín do bezpečia pomáhali aj Júliusovi bratia a niekoľko ďalších rodín. Medzi nimi bola aj pôrodná babica Mária Tarková z Nitrianskych Hrnčiaroviec. Tá šikovne využila svoje povolanie, vďaka ktorému sa mohla nenápadne pohybovať aj v noci, počas zákazu nočného vychádzania. Všetci spomínaní takto pomohli rodine Gellértovcov, Menczerovcov, Steinovcov, Lászloovcov, Wolnerovcov a ďalším. Dohromady išlo o zhruba dve desiatky ľudí. Schovávali ich v bunkroch, jedna rodina dokonca pod dlážkou svojej obývačky.
Storočná Emerencia s dcérou Evou.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Nemanželská dcérka
Pohnutá doba priniesla aj krásne ukážky ľudskosti, ktoré dnes s odstupom desiatok rokov pôsobia úplne absurdne. Jednou z nich je snaha Meňhartovcov zachrániť Evičku, dievčatko z rodiny Lászloovcov. Pán Július malú Evičku verejne vyhlásil za svoje nemanželské dieťa a adoptoval si ju. Ako dcéru kresťana ju nedeportovali a ona prežila vojnu v bezpečí na statku v Oponiciach. Na klebety obchodník, ktorý v tom čase mal tri vlastné deti, ani len nepomyslel. Dôležitý bol život dievčatka.
Ťažký život
Samotným záchrancom život uštedril viacero tvrdých rán. V marci 1945 počas bombardovania Nitry zahynul ich najstarší syn Július. „Trafila ho črepina z bomby, zomrel na otravu krvi,“ povedala jeho sestra Eva Lukáčová. Zahynula aj sesternica a neter pani Emerencie.
Oštary mala rodina aj neskôr, a to s ruskými vojakmi. Niekto zo susedstva rodinu udal, že ukrýva Nemcov. Emerencia znovu zblízka pozerala do hlavne nabitej zbrane.
Pri znárodnení prišla rodina o obchodík a vyšetrovali ich aj za údajne nadmerné priestory, v ktorých žili. Pán Július tvrdo odmietal komunistický režim, a tak skončil v tábore Pomocných technických prác – PTP. Emerencia zostala sama s deťmi a živil ich len vinohrad a ovocný sad.
Hrdinka
Pani Emerencia nikdy neľutovala, že riskovala svoj život za záchranu iných. „Viaceré židovské rodiny mi sľubovali, že sa mi odmenia, ale nikdy som to nerobila kvôli tomu. Raz som sa išla do kostola vyspovedať, že chránim Židov a farárko mi hovorí – pani, to nie je hriech, lebo aj Židia sú ľudia. A ja som tých zúfalých ľudí šanovala, pretože každý má právo na život,“ vyhlásila storočná hrdinka.
Odmenou jej môže byť dobrý pocit z niekoľkých židovských rodín, ktoré sa s ňou skontaktovali z krajín, do ktorých emigrovali. A tiež to, že rodina pani Adlerovej jej statočnosť opísala v Izraeli. Za záchranu ľudí pred istou smrťou sa tak pani Emerencii dostalo najvyššie ocenenie židovského štátu – Spravodlivý medzi národmi.
Emerencii udelili za záchranu niekoľkých rodín najvyššie vyznamenanie židovského štátu - Spravodlivý medzi národmi.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Najstaršia Zoborčanka
Emerencia Meňhartová sa v týchto dňoch dožíva sto rokov. Z vďaky za dožité roky, počas ktorých zachránila asi dvadsať ľudí, sa 11. februára o 14. hodine uskutoční sv. omša v rímskokatolíckom kostole na Zobore.
Tomáš Holúbek
