Patril medzi zázračné deti nitrianskej futbalovej školy. Dnes má 35 rokov, loptu učí ľúbiť čochvíľa trojročného synčeka Olivera, sám sa realizuje v stavebníctve a v lete si zobral na plecia futbal v Rumanovej, kde je doma. Reč je o Rastislavovi Ölveckom.
Rasťa kamaráti neohlásia inak ako Elvis. Pútavé rozprávanie začína nitrianskymi začiatkami. „Vstával som už o štvrtej ráno, aby som stihol prvý autobus z Rumanovej o 4.40, na prvý tréning o pol siedmej som nesmel meškať. Po ňom sme utekali do školy, z nej na poobedňajší tréning a domov som sa vracal za tmy,“ usmeje sa dnes pri spomienke na futbalový dril. Do Nitry ho zlákal Ján Greguš, drobného kúzelníka s loptou si všimol na škvare. Od sedemnástich začal pravidelne dostávať pozvánky na reprezentačné zrazy, mužský futbal okúsil vo Vrábľoch za éry Ladislava Borbélyho.
S Ježom a Hodúrom
Pred vojenčinou si Elvis stihol pripísať aj tri štarty v Nitre, ktorú vtedy viedol Vladimír Pucher. Narukoval pod hrad Matúša Čáka, zišla sa tam partia, ktorá vykopala Trenčínu najvyššiu súťaž. Domov sa ale vrátil so zlomenou kľúčnou kosťou, ktorá potom s prestávkami na seba viazala ďalšie peripetie. Chvíľu si zahral v Senci, späť do Nitry ho v lete 1999 stiahol Jozef Prochotský, v kabíne boli samé mladé pušky z domácej liahne. Rasťo sype mená vtedajších spoluhráčov ako z rukáva. „Jež, Hodúr, Senecký, Benčík, Ševčík, Oremus, Ďatko, Edo Hrnčár, Mucha, Lukáč, Dovičovič, boli sme dobrý kolektív,“ vráti sa na prelom tisícročí. Mužstvo s veľkou perspektívou postupne rozobrali lepšie kluby, Ölveckého chcela Trnava, všetko ale padlo na peniazoch. „Už to prebolelo, no vtedy som cítil veľkú krivdu,“ uľaví si aj po rokoch. Hrával s desiatkou, keď prišiel do Prievidze, dres mu podával Urblík so slovami: „Toto číslo môžeš mať u nás len ty,“ zasmeje sa Rasťo, hneď ale prizná, že s futbalom mohol dosiahnuť viac. V posledných rokoch striedal kluby v druhej či tretej lige, zahral si aj v Rakúsku. „Na živobytie to stačilo,“ vysvetľuje.
Od futbalu k práci
Posledné dva roky je Elvis bez futbalu, živiť ho začala práca. „Podnikám v stavebníctve, teraz je tej roboty menej, ono sa to ale rozbehne, kto chce a vie, vždy sa niečo nájde,“ ponúka svoju filozofiu. Ruky má zrobené, bez pýtania viete, že na stavbe sa oháňa krompáčom aj lopatou. Má nakoniec pre koho, stará sa o mladú rodinku. „Synček Oliver je naše všetko,“ zrazu hrajú pri zmienke o dvaapolročnej ratolesti šťastnému tatovi aj oči.
Keď v lete prikývol na vábenie, aby začal doma trénovať futbalistov, poriadne nevedel, do čoho ide. „Začínali sme od nuly, predchádzajúci výbor sa rozpadol, dokopy bolo treba dať mužstvo aj ľudí okolo neho,“ opisoval Rasťo zoznamovanie sa s iným levelom futbalu, než na aký bol zvyknutý. „Z bývalých funkcionárov nám zostal pomáhať iba Alexander Mikláš, to je u nás v Rumanovej taká ikona, klobúk dolu pred ním. Predsedom klubu je Jaroslav Šedovič, podpredsedom Dušan Slávik, pokladníkom Peter Herceg, tajomníkom Miroslav Vaško a asistentom trénera Miloš Konopásek,“ predstavuje oporné stĺpy futbalu v dedinke s necelou tisíckou duší.
Spomienka stará desať rokov - Rastislav Ölvecký v jedenástke roka III. ligy.
Vynovený štadiónik
Svojpomocne sa pustili do rekonštrukcie kabín, novú majú v Rumanovej aj tribúnku pre 150 ľudí. „Sedačky sme zohnali, keď sa rozoberal štadión na Tehelnom poli, nám stačia,“ vysvetľuje Rasťo belasý odtieň miest na sedenie. „Neviem, nedá sa, nemáme, toto keď počujem, ide ma poraziť. A keď potom vidím alebo čítam v Nitrianskych novinách, čo všetko dokážu urobiť na iných dedinách, len krútim hlavou. Materiál na opravu kabín sme si pozháňali sami, nejaké peniaze sme zarobili na zábave, stále je to ale málo,“ povzdychne si Elvis pri pomyslení na plány, ktoré má v Rumanovej s futbalom. Chceli by zapieskovať ihrisko aj dresy pre hráčov, v ruke ale otáčajú každé euro. Zanietených ľudí je stále málo, privítajú každú pomoc. „Časy, keď u nás hrávali drahí hráči, sú preč. Spoliehame sa len na našich chlapcov, na tréningy chodia dvanásti až šestnásti a začali sme konečne robiť aj s deťmi. V lete chceme prihlásiť dorast, už teraz trénujú, koľkokrát ich nevieme vyhnať z ihriska a rozmýšľame aj nad žiakmi,“ kreslí tréner Rumanovej ružovú perspektívu mládeži.
Vynovená tribúna v Rumanovej.
Dáva dokopy partiu
Hoci Ölveckého zverenci v lete nevedeli, či a s kým nastúpia do súťaže, jeseň rozbehli nad očakávanie, v II. A triede zimujú na druhom mieste! „Sú tu šikovní chlapci, ofenzívu nám ťahá Bábik, vyskočil aj Súdovský, 194 cm vysoký vekom ešte stále dorastenec, dobrých máme brankárov Vargu a Bagockého,“ chváli si Elvis hráčov jedného po druhom. Šláger jesene ponúklo derby proti lídrovi súťaže z Bábu. „Zvedavých bolo na tento zápas sedemsto ľudí, ale brali sme ho ako každý iný. Vyhrali sme 2:1.“ Keď ho podpichneme, či na jar zabojujú Rumanovčania o postup, zostáva pri zemi. „Nepovedal by som, my stále len dávame dokopy partiu, vážne. A keď by sme aj chceli ísť hore, musíme mať dorast alebo žiakov, takže máme čo robiť. Poviem vám ale, že keď niekedy vidím dnešné deti, je mi až ľúto ich učiteľov, to za našich čias nebývalo. Nie je predsa normálne, keď vidím tu v Rumanovej zdrogovaného štrnásťročného fagana, ako nevie trafiť domov a jeho rodičia sa tvária, že všetko je v poriadku. Keby sme mali tie deti na ihrisku, všetko by bolo inak, chce to však čas.“ Okľukou sa predsa ešte raz vrátime k „áčkarskej“ téme.
S rumanovským futbalom má 35-ročný „Elvis“ smelé plány.
Zvedaví sme, či prezradí prestup, ktorý v týchto končinách určite zarezonuje. Registračku si totiž do rodnej dediny vybavil práve Rasťo Ölvecký! „Veľmi mi s tým pomohol Gusto Antalík, možno na pár zápasov naozaj nastúpim,“ zahmlieva Elvis ako správny stratég svoj návrat na trávnik. V Rumanovej sa z jeho príchodu tešia, futbal tu chytil novú miazgu.
