Už ako 8-ročný strieľal z pušky. Odvtedy do zbierky trofejí Jozefa Hikla pribudli jelene, diviaky, los aj antilopa. Za najkrajšie úlovky však považuje zážitky a spomienky.
NITRA. Nitrana Jozefa Hikla sprevádza láska k prírode od kolísky. Už jeho príchod na svet bol viac ako príznačný. Narodil sa v roku 1946 v lone krásnych štiavnických hôr. Jeho otec bol lesníkom a lesná správa vtedy sídlila priamo v kaštieli v Antole, dnešnom Svätom Antone.
Naplnenie života
Blízky vzťah k všetkému živému predznačil aj jeho budúce profesionálne smerovanie a záľuby. Stal sa lesníkom a s tým ruka v ruke prišla aj poľovnícka vášeň. Dnes už skôr ako pušku zameriava na zvieratá ďalekohľad či objektív fotoaparátu. V pozorovaní prírody nachádza Jozef Hikl oddych, uspokojenie a naplnenie svojho života. So svojimi nevšednými zážitkami sa zveril aj čitateľom v mnohých knihách, naposledy vydal s fotografom Jozefom Brestovským knihu Dobrý revír.
V antolskom kaštieli Hiklovci nezostali dlho. Presťahovali sa do horárne v Čifároch-Pate, kde na malého Jožka čakalo priam rozprávkové detstvo.
„Doteraz je to môj najkrajší zážitok. Skromný, ale romantický život uprostred lesov, v horárni bez elektriny. Chovali sme prasiatka, kravu, hydinu, kone, aj včely sme mali. Mama každý deň mútila maslo a piekla domáci chlieb, kysnuté koláče a podplamenníky. Nebolo nič lepšie ako domáci chlebík s čerstvým maslom a medom,“ spomína Jozef Hikl.
„Mali sme veľký dvor, kde v absolútnej symbióze vedľa seba žili hydina, psy, mačky a malé srnčiatka, ktoré sme zachránili z lesa. Keď mama nadojila mlieko, postupne naliala všetkým zvieratkám. Nevrhli sa na to nedočkavo, ale sa pri kŕmení rešpektovali.“
Malý Jožko sa počas idylického detstva v horárni nestretol len so životom v jeho rôznych podobách, ale aj so smrťou. Bral ju ako prirodzenú vec – keď sa zvieratko narodí, musí aj zomrieť. „Keď som mal asi 5-6 rokov, mal som taký malý zvierací cintorínček v húštine, ku ktorému sme sa dostali len ja a môj psík. Nosil som tam kytičky kvetov.“
Najväčším úlovkom los
S prírodou spätý už odmala si Jozef Hikl vybral štúdium na VŠ lesníckej vo Zvolene. Ako povinný predmet mali aj poľovníctvo, takže využil možnosť spraviť si poľovnícke skúšky a získať poľovný lístok.
Na svojej prvej poľovačke bol však Jozef ešte ako malý chlapec so svojím otcom – striehli na srnca. Po prvýkrát mal možnosť strieľať na poľovačke so strýkom, keď mal asi 8 rokov.
„Strýko vedel, že sa to nemá, ale neodolal môjmu naliehaniu. Vysliedili sme zajaca, podal mi pušku a ja som ho strelil. Otec o tom ani nevedel, iste by nebol nadšený, keby vedel, že ma už zaujímali zbrane.“
Prvou samostatnou akciou Jozefa Hikla bola poľovačka počas vysokej školy – strelil vtedy jelienča. Dosť poľoval aj so svojou manželkou - lekárkou, s ktorou sa spoznali na gymnáziu vo Vrábľoch. K záľube pritiahli aj svojho syna, toho to však až natoľko nechytilo ako rodičov.
Pri poľovačke by bol Nitran najradšej v revíri sám, ale z bezpečnostných dôvodov chodieva so sprievodcom. Obľúbil si aj lov s koňmi. Chovali ich v Čifároch-Pate, stali sa jeho veľkou láskou. „Poľovačka s nimi je oveľa lepšia a úspešnejšia ako bez nich. My zídeme z koča, ale zver ďalej sleduje kone a my ju môžeme bez väčších problémov stopovať pešo,“ vysvetlil poľovník.
Jozef Hikl má za sebou stovky poľovačiek. Trofeje však nepočíta, často ich necháva v mieste, kde sa poľovačka odohráva. Jeho poľovnícku chatu okrem zdedeného nábytku z parožia zdobia trofeje srncov, diviakov, jeleňov, danielov aj losa.
„Toho som ulovil v Litve, je zatiaľ mojím najväčším úlovkom. Samec mal asi 700-800 kilogramov. Inak väčšina mojich trofejí pochádza zo Slovenska, Maďarska, ale aj Rakúska či Švajčiarska. Moja azda najexotickejšia poľovačka bola v Juhoafrickej republike. V roku 1998 ma na ňu pozvali poľovníci z Belgicka, pre ktorých som na Slovensku vybavil lov na muflóna. V JAR som zastrelil antilopu impalu, trofej som však nechal v Afrike.“
Zlatý srnec mu ušiel
Poľovník sa ocitol aj v situá-ciách, keď mu zver jednoducho ušla. V Maďarsku mu takto unikol krásny daniel, ktorý lovcov spozoroval a stačil strele uniknúť. „Najviac mi bol ľúto nádherného „zlatého“ srnca v topoľčianskom revíri, ktorý mi odskočil, kým som si pripravoval zbraň. Dlho som ešte za ním chodil, ale už som ho nevidel. Namiesto neho som potom opäť v Topoľčiankach strelil strieborného srnca, je to moja bodovo najlepšia trofej,“ skonštatoval Hikl.
Poľovník si svoju vášeň párkrát užil aj počas sviatočných dní – vybral sa na poľovačky počas Vianočných sviatkov i Silvestra. Vtedy má postriežka a lov v zasneženom lese svojské čaro.
„Počas týchto dní sa poľovníci často pozabudnú v revíri či skôr na poľovníckej chate a rodina ich potom márne čaká pri bohato prestretom stole. Aj mne sa to už stalo a takéto situácie sa obyčajne končia veľkou veselosťou a posmeškami,“ vraví Jozef Hikl.
Nebezpečný nosorožec
S Afrikou sa spája jeden z najkrajších zážitkov nitrianskeho poľovníka. Svetadiel, ktorý exotickými poľovačkami láka dobrodruhov z celého sveta, si Jozefa Hikla podmanil iným spôsobom.
„Nikdy som netúžil uloviť slona, zebru či mačkovitú šelmu. Zastreliť takéto krásne, impozantné tvory ma finančne ani inak nelákalo. Veľmi rád ich však pozorujem,“ vraví lovec. „Počas návštevy JAR sme boli v Krugerovom parku, azda najkrajšom národnom parku na svete. Celkom zblízka sme pozorovali levy, slony aj hrochy. Neútočili, tak sme ich sledovali a fotili si ich.“
Opäť s čiernym kontinentom sa Jozefovi Hiklovi spája asi najnebezpečnejší okamih jeho poľovníckeho života. Keď chodili po buši, sprievodca ho zrazu zhodil na zem. Nitran ani netušil, aké im hrozilo nebezpečie. „Asi 40 metrov od nás sa nachádzala samica nosorožca s mláďaťom. Vtedy býva veľmi útočná. Bystrý zrak sprievodcu nás zrejme zachránil, počkali sme chvíľu na zemi a potichu sme sa vzdialili.“
Ručiaci jeleň v jesennom lese
Čím je Jozef Hikl starší, tým viac si vychutnáva pozorovanie prírody a zvierat ako ich lov. Vek ho robí citlivejším aj uvedomovaním si vlastnej smrteľnosti. „Vychádzka do lesa je nádherným zážitkom, ak je navyše spojená s východom či západom slnka. Snáď najkrajším zážitkom je pre mňa približovanie sa jesenným lesom k ručiacemu jeleňovi. Dôležitý je dobrý vietor, lebo vysoká zver má výborný čuch, ale horší zrak.“
Jozef Hikl už príliš nesníva o ďalších cenných trofejach, skôr si praje ešte zažiť krásne vychádzky a zážitky v prírode. Tie považuje za najväčší úžitok, ktorý mu poľovníctvo prináša. Keby nebol poľovníkom, bol by vraj asi horolezcom.
Jozef Hikl s antilopou impalou, ktorú ulovil v JAR.
S uloveným danielom.
Chalupa s trofejami a nábytkom z parožia.
K pekným úlovkom ráta poľovník aj tento obrovský hríb.
Už od detstva miluje kone. FOTKY: ARCHÍV J.H.
