Ako 17-ročný sa s kamarátmi pokúsil o útek do Nemecka. Po úspešnom prechode sa mali stretnúť v nemeckom Mähringu, nikdy sa tam však nedostali. O pokuse o emigráciu napísal Anton Hykisch román.
Do kresla hosťa Literárneho klubu Janka Jesenského nedávno zasadol spisovateľ – jubilant. V Štúdiu DAB osemdesiatnika Antona Hykischa predstavila Eva Ruthová a Igor Hochel, nitriansky básnik, literárny vedec a pedagóg na UKF.
Prvý román zošrotovali
Charakteristickou vlastnosťou Hykischovej tvorby je podľa Hochela polyžánrovosť. Okrem románov, noviel, esejí, reportáží je aj autorom scifi poviedok, náučnej literatúry, detektívky, kníh pre deti a tiež rozhlasových hier.
„V roku 1959 „mal“ autor debutovať románom zo života vysokoškolákov Prvé kroky. Kniha sa však nedostala do distribúcie a celý náklad bol z ideologických dôvodov zošrotovaný. Román vyšiel až v roku 1963 pod pôvodne zamýšľaným názvom Krok do neznáma. Toto dielo sa dostalo aj na plátna kín – režisér Medveď podľa neho natočil film Pre mňa nehrá blues,“ prezradil Igor Hochel. „Autorovým faktickým debutom bola v roku 1961 kniha Sen vchádza do stanice s podtitulom Etuda jednej noci.“
V Mähringu sa nestretli
Po nich nasledovali ďalšie knihy, ale udalosťami v slovenskej literatúre sa stali až román Námestie v Mähringu. V ňom Hykisch opísal svoj ilegálny útek za hranice a vyšetrovacie metódy ŠtB. Snáď najviac si autor cení práve tento svoj román, ktorý v druhom vydaní vyšiel v Nitre.
„V mladíckej zúrivosti voči komunizmu sme sa v roku 1949 pokúsili s kamarátmi - gymnazistami o útek za hranice. Mähring je mestečko v bývalom Západnom Nemecku, kde sme sa chceli potom stretnúť. No chytili nás, takže sme sa tam nikdy nedostali. Meno mesta zostalo takým symbolom, snom, ktorý má každý človek,“ hovorí spisovateľ.
„Boli sme aj vo vyšetrovacej väzbe, ale keďže sme boli neplnoletí, dostali sme podmienečné tresty.“
Autor neskôr maturoval v Leviciach, do Štiavnice sa potom vracal len sporadicky. Pred 20 rokmi si tam kúpil dom v historickom srdci mesta, v ktorom trávieva najmä letné mesiace.
V roli osvieteného panovníka
Po 1968 roku sa Hykisch obrátil k písaniu najmä historických románov – vydal dvojdielny historický románom Čas majstrov, opisujúci Banskú Štiavnicu v 15. a 16. storočí a dielo Milujte kráľovnú, ktoré približuje Slovensko za čias panovania Márie Terézie. Teraz by malo vyjsť jeho druhé vydanie. Asi pred piatimi rokmi autor spracoval aj scenár k tejto knihe. Zatiaľ je všetko otvorené, producenti vyjednávajú.
„Asi stále nenašli peniaze. Ale na to treba aj financie zo zahraničia. Výpravný kostýmový film dnes stojí veľa,“ podotkol Hykisch.
Informácie autor čerpal štúdiom histórie, ale je v tom aj kus jeho fantázie. Vždy ho bavilo vžívať sa do role vládcov, štátnikov či umelcov. „Keby to bolo možné, rád by som si vyskúšal život osvieteného panovníka v 18. storočí,“ pousmial sa.
V poslednom období napísal autor aj zaujímavú knihu Spomeň si na cára o bulharskom panovníkovi Ferdinandovi Coburgovi. Spisovateľov strýko bol na cárovom dvore jeho pobočníkom.
Po revolúcii 1989 sa Hykisch stal poslancom, neskôr veľvyslancom SR v Kanade, ale v politike dlho nepobudol. „Znechutila ma, zostať v nej čistým je veľmi ťažké, tie pokušenia sú veľmi veľké. Vrátil som sa k literatúre.“
Hoci je Hykisch prozaik, ako čitateľ s radosťou siahne po poézii. „Básnikov obdivujem, ako mladý som tiež písaval básne, ale nikdy som ich neuverejnil. Rád mám aj literatúru faktu všetkého druhu, najmä z II. svetovej vojny. Rád by som o tom aj sám niečo napísal, v mojom poslednom románe Rozkoše dávnych čias mám tiež kapitoly z histórie Slovenského štátu, povstania a konca vojny. Je to napísané z trošku iného pohľadu, nie ako za komunistov.“
Detstvo v Banskej Štiavnici
K okrúhlemu jubileu si autor zaželal najmä zdravie, lebo už s vekom má rôzne zdravotné problémy. A samozrejme, ešte ostré pero, keďže ani v tomto úctyhodnom veku nezaháľa. Istý vydavateľ si u neho objednal knihu o jeho rodisku Banskej Štiavnici – bude o tom, aké mal autor detstvo, ako tu ľudia prežívali roky pred a po vojne.
„Detstvo som mal na jednej strane fajn, na druhej aj nie, lebo moji rodičia sa rozviedli, keď som mal 5 rokov. Ostal som s matkou, ale väčšinou ma vychovávali starí rodičia,“ vysvetil spisovateľ.
Deti Antona Hykischa nekráčajú tak celkom v jeho šľapajách. Dcéra bola istý čas redaktorkou vo vydavateľstve, momentálne je však s rodinou v Malajzii, kde jej manžel pôsobí ako diplomat. Syn sa zas venuje propagačnej grafike.
Kto je Anton Hykisch
Slovenský prozaik a dramatik sa narodil 23. 2. 1932 v Banskej Štiavnici. Študoval v rodnom meste, v Pukanci, Leviciach, v Bratislave skončil VŠ ekonomickú. Pracoval vo výskumnom ústave, na Železničnom staviteľstve, v Záhradníctve a rekreačných službách mesta Bratislavy. V 60. rokoch bol literárnym redaktorom v Československom rozhlase, pracoval aj v Ústrednej knižnici SAV. Od roku 1987 bol redaktorom a neskôr riaditeľom vydavateľstva Mladé letá. V 90. rokoch bol poslancom a neskôr 4 roky veľvyslancom v Kanade. V roku 1998 prevzal od prezidenta SR štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.
Hykisch je autorom románov, noviel, esejí, sci-fi poviedok, detektívky i literatúry pre deti. Napísal tiež reportáže o Kanade a Číne, vydal aj cestopisnú esej Kanada nie je kanada, ktorú napísal po návrate zo Svetovej výstavy Expo 67 v Montreale.
Jana Černáková
