Zaklínačka zubrov odchádza

Zdena Marková strávila pri zubroch v Topoľčiankach takmer celý svoj doterajší pracovný život. Zvieratá vo zvernici pozná po mene, prichádzajú na zavolanie a ona sa s takmer tonovými kolosmi opatrne mazná.

Po 25 rokoch končí. Štátny podnik Lesy SR vypísali na jej post výberové konanie. Víťaza určila cena. Štátni lesníci ušetria ročne okolo dvetisíc eur, ale prídu o „matku zubrov“, ako Markovú nazval miestny muž, keď sme sa pýtali, kde ju nájdeme. Chovateľka zubrov nenadáva, ale odchádza smutná.

„Lesy SR vypísali výberové konanie v súlade so zákonom, takže je všetko v poriadku. V súťažných podmienkach však úplne zabudli na odbornosť a skúsenosti. Myslela som si, že drinu a s prepáčením hovná mi nikto nezoberie. Mýlila som sa,“ hovorí a utiera si slzy.

Prišla o všetko

Zdena Marková zvoláva zubry k ohrade. „Na, moja, na...,“ volá. Veľké zvieratá ju poznajú po hlase a pomaly prichádzajú k nej. Menšia krívajúca samica zubra bručí vo vedľajšej ohrade. Zranenú ju priviezli až z Talianska. „Už je na tom lepšie. Z najhoršieho sme ju už dostali,“ hovorí láskavo o zvierati.

Chovateľka je sústredená. Pozorne sa pozerá na zvieratá, ako keby ich hypnotizovala. Chlácholivo ich hladká po hlave. „Vyzerajú pokojné, ale zvieratá sú nevyspytateľné. Vždy treba dávať pozor,“ pridáva krátku vetičku o bezpečnosti.

Marková vie, o čom hovorí. Obidva členky mala zlomené naraz, aj ruku... Rýchlo dodáva, že to bola jej vina, jej nepozornosť. „Hranice priblíženia sa menia každý deň. Nie vždy stihnete ujsť. Mám rada ten vnútorný stres. Idem, urobím, až potom si uvedomujem nebezpečenstvo,“ priznáva.

„Je to, ako keď vám zoberú deti. Nechala som tu všetko. Bol to môj život,“ opisuje svoje pocity 48-ročná žena. Hladká ďalšiu zubricu po nose a mení tému. „Je to najväčšia nerváčka, ale mám ju rada,“ dodáva otočená stále tvárou k zvieraťu.

Ľudia na sociálnej sieti si nevedia zvernicu predstaviť bez Markovej. Píšu o nej ako o odborníčke, ktorá zvieratá miluje a veria, že vedenie štátneho podniku zmení svoje rozhodnutie. Nezmení.

„Neviem si predstaviť zvernicu a zubríky bez pani Markovej. Pamätám sa, ako sa starala o odvrhnuté zubrie mláďa, kŕmila ho z fľaše, bola mu ako matka, a keď napokon zahynulo, preplakala celé týždne,“ začínajú a končia takmer rovnako všetky príspevky na sociálnej sieti. Zdena Marková o nich vie, všetky čítala niekoľkokrát a aj teraz, keď ďakuje za podporu, je dojatá.

Chovateľka s odznakom stráže prírody na veste pomaly rozpráva, ako sa dostala do zvernice. Vyše dvadsať rokov pozorovala zubry, zaujímali ju, pýtala sa, študovala, chodila na konferencie. Ešte aj teraz, niekoľko dní pred odchodom tvrdí o sebe, že o nich nevie všetko.

Keď prišla do zvernice, nebolo v nej nič. Iba zvieratá a ich Marková. Zubry objavili najprv zahraniční turisti, a potom vďaka médiám aj Slováci. Marková začala budovať „svoje impérium“.

Za 25 rokov pribudli bufet, drevená vyhliadka, informačné tabule, turistický chodník a pred približne piatimi rokmi konečne vystriedalo latrínu a chemické WC betónové, na zvernicu dobre vybavené a hlavne čisté sociálne zariadenie.

„Zvernica a zubry patrili k môjmu životu 365 dní v roku. Aj z jedinej dovolenky ma odvolali pre zviera, ktoré sa dostalo cez ohradu,“ usmieva sa chovateľka.

Vo zvernici odchovali vyše sto zubrov európskych. Niekoľko potomkov žije aj v Poloninách vo voľnej prírode.

„Či je to úspech? Myslím si, že áno. Keď si zoberieme, že posledného zubra upytliačili na území Slovenska pred 260 rokmi, tak každý, ktorý pribudne, znamená úspech,“ konštatuje.

Zubry zachránili Poliaci

Voľne žijúceho zubra európskeho si Európania kynožili od stredoveku a úplne sa im ho podarilo zlikvidovať ešte v uplynulom storočí. Údajne jedným z dôvodov masového zabíjania bol zubrí jazyk, lahôdka na stoloch mocných.

„Padlo toľko zubrov, koľko bolo ľudí pri stole. Mäso išlo asi chudobe,“ hovorí Marková.

Prví sa spamätali Poliaci. V 20. rokoch minulého storočia začali so záchranou tohto majestátneho zvieraťa. Spočítali zubry v európskych zoologických záhradách a súkromných chovoch a dospeli k číslu, ktoré sa približovalo k dvadsiatke.

Do Topoľčianok doviezli prvé dva zubry v roku 1958 z Bieloruska a ďalšie dva nám darovala o pár rokov neskôr poľská vláda. Poľský býk Putifar patril k najmohutnejším svojho druhu. S takmer tonou a štvrť bol o štvrtinu ťažší ako najväčšie zubry. Lesníci ho nazývajú praotcom slovenských zubrov. Uhynul ešte za socializmu. Lesníci ho chceli vypreparovať v životnej veľkosti, ale dnes už nikto nevie, prečo tak neurobili.

Momentálne sa na takmer tridsiatich hektároch zubrej zvernice v Topoľčiankach pasie jedenásť zvierat. Mená všetkých sa začínajú na slabiku „si“. Marková postupne menuje. Siňora, Sisa, Siva, Sijano, najobľúbenejší Sikerius...

„Je to medzinárodné označenie slovenských zubrov,“ trpezlivo vysvetľuje chovateľka, tak ako ešte pred pol hodinou iné veci plnému autobusu detí.

Zostane blízko zubrov

Chovateľka Marková si zatiaľ nevie predstaviť, čo bude robiť deň po druhom apríli, keď vo zvernici skončí. Zatiaľ si to ešte naplno nestíha uvedomovať. Stále plánuje príchod nového býka, do toho zájazdy, hostí, výklady, dennodennú starostlivosť o zvieratá. Hovorí, že zostane aspoň blízko zubrov. Pravdepodobne začne pracovať v cestovnom ruchu. Bude propagovať zvernicu, vodiť turistov k zubrom a „rozprávať, rozprávať, rozprávať“.

„Zubry mi dali veľa. Úplne iný pohľad na život. Všetky problémy som vždy lepšie predýchala v prírode a pri zvieratách. Od nich som sa naučila, že keď nejde o život, nejde vlastne o nič,“ hovorí.

Markovej sa hovorí o odchode veľmi ťažko. Hľadá slová pomedzi slzy. Už deň pred Vianocami vedela, že sa niečo deje a žila v neistote. Štátny podnik s ňou ukončil zmluvný vzťah a pracovala len na objednávku.

„Prvý darček som dostala pod vianočný stromček a posledný ako prvoaprílový žart,“ dodáva trpko.

Štátni lesníci sa stali zo zákona verejnými obstarávateľmi a na post vo zvernici museli vypísať výberové konanie. Rozhodla cena.

Na otázku, či teraz neľutuje, že nedala nižšiu ponuku, Marková má jednoznačnú odpoveď.

„Nie! Za tie peniaze, ktoré to vyhrali, by som sa nedokázala o zvieratá starať. Chov zubrov nie je lukratívny biznis. Zarábala som toľko, aby som prežila. Kopa priateľov mi tu pomáhala zadarmo, lebo vedeli, že som blázon.“