Pre manželku známy básnik a textár vraj nenapísal ani jednu báseň, ale patria jej vlastne všetky, ktoré kedy vytvoril.
NITRA. Zaplnená kaviareň DAB privítala v Nitre Kamila Peteraja a Martina Augustína. Predstavili svoje druhé, unikátne spoločné dielo. Tvoria ho Peterajova najnovšia básnická zbierka Bosá v priesvitných šatách doplnená Augustínovými ilustráciami, katalóg obrazov výtvarníka s Peterajovými veršami a dielo Obrazy, texty, sentencie. Sú to vlastne dvojice signovaných grafických listov Martina Augustína vytlačené na vzácnom japonskom papieri, pričom do malieb sú vpísané Peterajove verše.
Ich spolupráca sa datuje od roku 2008, kedy Martin Augustín ilustroval Peterajovu zbierku veršov To je moja reč. „Pri prezentácii tejto novej knihy po celom Slovensku som s radosťou zistil, že nie všetci ľudia pozerajú Farmu a podobné reality šou, ale že aj čítajú poéziu,” pousmial sa Augustín. Spoluprácu s Peterajom si veľmi váži, teší ho, že ho spoznal bližše ako človeka a stali sa priateľmi.
Písaním textov najprv opovrhoval
Kamil Peteraj je jedným z najznámejších a najuznávanejších slovenských básnikov a textárov. Prvé básničky začal písať ešte v treťom ročníku konzervatória. „Začínal som na svojich spolužiakoch – písal som o nich také srandistické verše. Mali sme veľmi prísneho učiteľa - hoci som mal pocit, že viem učivo na 100 percent, vytiahol ma a hovorí – výborne, výborne, čtyřka. To bola veľmi dobrá známka,“ spomína Peteraj.
„Keďže som vedel, že to horko-ťažko dotiahnem na trojku, tak som sa na hodinách ulieval a veršoval som. Vážnejšie som začal písať v 17 rokoch, keď som už vedel, že zo mňa nikdy nebude huslista.“
Prvú báseň mu v Slovenských pohľadoch uverejnil slovenský kritik Milan Šútovec. Pokračovalo to ďalším publikovaním, na čo ho nebohý básnik Ján Stacho vyzval, či by nenapísal knihu. „Nejako som ju dal dohromady, dvakrát ma s ňou z vydavateľstva vyhodil, ale na tretíkrát sa to podarilo. Kniha mi vyšla v 19 rokoch, čo bolo vtedy nevídané, ale príčinou zrejme bolo aj isté uvoľnenie v 60. rokoch,“ vysvetľuje autor.
„Takto sa to potom so mnou už viezlo. Mal som za sebou tri knihy, keď ma oslovil Marián Varga, či by som nechcel písať texty. Ako vážny básnik som tým, samozrejme, opovrhoval, zdalo sa mi to také nízke, o ničom. Marián ma však vtiahol do Prúdov a potom to už išlo.”
Recept na hit nepozná
Peteraj napísal texty piesní mnohým spevákom a skupinám, má na konte desiatky hitov. Recept na ne však nemá. Keby ho vraj vedel, tak píše už iba hity.
„Väčšina piesní sa píše dosť ťažko, hlavne vtedy, keď je človek starší, lebo naraz môže zistiť, že sa začal opakovať. To je pre autora tá najhoršia vec. Tam už potom nastáva moment, ako to nielen robiť dobre, ale hlavne inak,” priznáva Peteraj. Melódia, keď na ňu píše text, mu niečo hovorí, akoby sama privolávala slovný materál.
„Ťažko sa píšu texty na také melódie, kde mi je jasné, že to spevák bude musieť spievať exponovane v istej výške. Musím brať do úvahy jeho hrdlo, aby sa mu to v tom refréne „rozsvietilo”. Najkrajší vokál zo samohlások má „a”. Hrdlo sa pri ňom v speve najviac otvorí. Keď si napríklad všimnete pesničku Mariky Gombitovej Vyznanie, v refréne je takmer samé a - vráť láske čas, keď málo vie, vráť, nech aj jeseň májom je. Preto potom tak krásne a plno vyznie. Okrem významovej stránky slov teda ide aj o to, aby sa ten text auditívne tiež stal hudbou.”
Nie múzy, ale pracovitosť
Na povestné múzy v tvorbe textár príliš neverí. Vraj ho už dávno nekopú, on kope ich. „Múzy nejako neexistujú, je len pracovitosť. Niekto s myslí, že je to v alkohole, iný, že v drogách. Ja si myslím, že je to len pracovitosť. Treba tomu dávať každý deň, čo si to vyžaduje, treba v tom žiť. Treba byť rád, že človek má od prírody taký dar a že má šťastie, že čo si vymyslí, to sa aj realizuje.”
Peteraj píše texty stále. Zo svojej najnovšej zbierky prečítal báseň Odpúšťam, ktorá bude textom piesne pre speváčku Kristínu. „Bohužiaľ, ja tým Slovákom nedám pokoj. Oni byl len najradšej tie hip-hopy, ale sme tu aj my, nenecháme sa vymlátiť.”
Pažravosť vo všetkom
Autor má na konte vyše 20 básnických zbierok. Básne píše o rôznych témach – láske, kráse, ženách, spoločenských neduhoch, aj o obyčajnej ľudskej pažravosti, ktorá dnes nahradila Boha. „Všetko chcú mať ľudia hneď, teraz a čo najviac. Hovoria o tom mnohí intelektuáli, je to niečo, čo strašne ničí západnú civilizáciu.”
Hoci vymyslel množstvo básní, pre manželku vraj nenapísal ani jednu, ale ako povedal, patria jej však vlastne všetky, ktoré kedy vytvoril. „To by bola dlhá debata. Ako hovorí môj kamarát - keď sme to nevyriešili, keď sme boli opití, triezvi to nevyriešime. Ale ja mám úžasnú manželku a tie básne všetky patria jej.“
Nevyznieť ako naivista
Knihy, nieto ešte básne dnes podľa Peteraja mladí ľudia veľmi nečítajú. Najmä ťažká literatúra typu Hviezdodslava v nich vzbudzuje až strach, veľa im to ani nehovorí.
„Ak sa k poézii dostanú, tak hlavne cez texty piesní. Ale už aj tie až tak veľmi nefungujú, lebo mladí sú všetci „zagooglovaní“. Autor si preto musí položiť otázku, čo v tomto žánri napísať, aby to bolo pre čitateľa zaujímavé,“ uvažuje Peteraj. Dnes je k dispozícii nepreberné množstvo rôznych druhov zábavy, aj samotná literatúra ponúka veľa rôznych žánrov. Pre neho je teda podstatná otázka, čím môže čitateľa osloviť – niečím takým, čo mu nemôže ponúknuť nijaký iný druh umenia.
„Pritom nesmiem vyznieť ako nejaký naivista, dnes je doba iná, tvdršia, menia sa vzťahy. Prvé manželstvo je dnes len na skúšku. My, ktorí sme sa oženili len raz, sme už exoti. Dievčatá na ulici tak nádherne škaredo rozprávajú. K tomu cigarety, drogy. To je reálny svet, v ktorom žijeme,” zhodnotil básnik.
„Autor preto musí byť veľmi erudovaný, aby trafil citlivé senzory ľudí. Aby si povedali: aha, tak ale toto je niečo iné, toto mi dáva niečo pekné a príjemné. No to je veľmi ťažké. V poézii majú celé generácie mladých autorov sklon písať také verše, ktorým ani oni sami nerozumejú. Vyzerá to, akoby to malo nejakých deväť plánov, a ono to vlastne nemá ani jeden. V básňach si odpovedajú nikto nevie na čo. Je preto ťažké písať zrozumiteľnú lyriku. Ja som mal to šťastie, že som písal texty pre spevákov a tam nemôžete uhýbať, musí to byť jasné, aby im ľudia rozumeli.”
Kamil Peteraj recept na hit nepozná. Keby ho vedel, písal by vraj samé hity.
Maľby Martina Augustína v podobe grafických listov na vzácnom japonskom papieri. Vpísané sú do nich Peterajove verše. FOTKY: (ČE)
Má Krištáľové krídlo za hudbu
Slovenský básnik a textár Kamil Peteraj sa narodil pred 66 rokmi v Bratislave. Na konzervatóriu vyštudoval hru na husliach a na VŠMU divadelnú dramaturgiu. Jeho prvá báseň vyšla v roku 1964, o rok neskôr vydal svoju prvú knihu Sad zimných vtákov. Kamil Peteraj je autorom vyše 20 básnických zbierok, humoristických, detských kníh a kníh textov populárnych piesní. Napísal tiež texty piesní k filmom a muzikálom, napríklad aj k nitrianskemu Adamovi Šangalovi. Jeho texty sú súčaťou hitov mnohých spevákov a skupín – Modusu (Dievčatá, Úsmev), Paľa Hammela a Prúdov (Medulienka), Mariky Gombitovej (Vyznanie, Koloseum, Kríž), Mira Žbirku (V slepých uličkách, Balada o poľných vtákoch, Atlantída), Roba Grigorova (Modlitba lásky, Pocta Majakovskému) a mnohých ďalších. Je držiteľom viacerých ocenení, v roku 2003 si prebral Krištáľové krídlo v kategórii hudby.
Jana Černáková
