Nielen vlastné zážitky, ale aj bujná fantázia pomáha spisovateľovi tvoriť. Tú svoju Nitran uplatnil v poviedke, ktorú do podoby knihy dopísal po svojom otcovi. Vyhral s ňou dve ceny.
NITRA. Nitriansky cestovateľ a spisovateľ Oto Malý zbiera literárne ceny. S prácou Sny Ondreja Drapáča sa zúčastnil 1. ročníka medzinárodnej literárnej súťaže Dumky podvečerné. Spomedzi 136 súťažiacich a 344 súťažných prác v podkategórii vlastná tvorba – dlhá poviedka získal 3. miesto. S touto poviedkou bol dokonca prvý v kategórii prózy naXI. ročníku literárnej súťaže Florinova jar v Dolnom Kubíne.
Neboli to prvé úspechy Nitrana. Pozbieral už ceny na viacerých autorských súťažiach. Len vlani sa mu podarilo získať hneď niekoľko - cenu predsedu Trnavského samosprávneho kraja na Literárnom salóne Trnava, prvé miesto v próze na Literárnej Ilave a druhé miesto a cenu primátora na Literárnych Topoľčanoch.
Bohatší o skúsenosti
Oto Malý je už skúseným autorom – okrem ocenení má na konte množstvo článkov v dennej tlači a vedeckých publikácií, ktoré vyšli aj v zahraničí. Napísal tiež dva úspešné romány Peklo v raji a Mocipánov služobník. S druhým titulom sa dokonca v roku 2010 dostal do prvej 25-ky autorov v rámci televíznej čitateľskej ankety Moja naj kniha.
„Literárne súťaže sú výbornou príležitosťou otestovať svoju tvorbu. No Dumky podvečerné boli zrejme mojou poslednou súťažou. Nie som už začínajúci autor a na viacerých takýchto podujatiach je podmienka, že účastník, ktorý už vydal knihu, sa nemôže súťaže zúčastniť,“ vysvetľuje Oto Malý.
Nadanie prejavoval už odmala. Do Literárneho Kežmarku 1977 a 1978 poslal ešte ako tínedžer dve poviedky Veľké veci a Dobrodružná noc, pričom s oboma obsadil druhé miesto. Porotcovia a spisovatelia súťaže vtedy tvrdili, že keď človek nič nezažije, nemá o čom písať.
„Teraz s tým súhlasím, len musím dodať, že niet čo písať nielen bez zážitkov, ale aj bez bujnej fantázie,“ myslí si spisovateľ. Tá mu určite nechýba, ale ani vlastné skúsenosti z dobrodružných zahraničných ciest. K napísaniu jeho dvoch kníh ho inšpirovali dlhoročné pobyty na Floride a vo Venezuele, kde okrem iného hrdlačil ako umývač riadu, upratovač, predavač zmrzliny, ekológ aj záhradník. Zbohatol nie o peniaze – o tie skôr prišiel - ale o neobyčajné udalosti a stretnutia so zaujímavými ľuďmi.
Sny o hrôzach vojny
Poviedka Sny Ondreja Drapáča je trochu z iného cesta. Opisuje neľahký život ľudí na Orave medzi dvoma svetovými vojnami.
Príbeh začal písať otec Ota Malého ešte ako 16-ročný gymnazista v roku 1953. Napísal necelých 30 strán a už sa k nim neskôr nevrátil. Oto ich objavil medzi dokumentmi v otcovej pozostalosti v roku 1995.
„Rozhodol som sa jeho dielo dopracovať. Po dokončení sa kniha, ktorá vyšla v týchto dňoch, volá Lesk biedy. Prostredie deja som poznal, lebo som často chodil k dedovi na Oravu. Moja prastará mama Mária Tarajová bola kuchárkou u spisovateľa Jégeho. Musel som si však doštudovať historické udalosti okolo prvej a pred druhou svetovou vojnou,“ hovorí autor.
„Zväčša je to otcova práca – on dal myšlienku, ja som to len „dobrúsil“. Hrdinom je Ondrej Drapáč, ktorý prežil 1. svetovú vojnu. Jej hrôzy sa mu zjavovali v snoch, videl v nich aj predzvesť druhej vojny. Tej sa už však nedožil, zomrel na poli počas žatvy. Jeho syn Jano zahynul v povstaní a žena Marka a druhý syn Juraj v koncentračnom tábore. Tým tento smutný príbeh končí.“
Kniha nemá autobiografické pozadie, ale podobné tragické udalosti sa mohli odohrať aj reálne. „Pomaly sa blíži 100. výročie začiatku 1. svetovej vojny, kniha bude jej smutnou pripomienkou.“
Z kubánskych zážitkov Harmonikár
Pozorný čitateľ kníh Ota Malého možno už postrehol, že svojim hlavým hrdinom dáva mená začínajúce sa na „o“. V spomínanej novej knihe Lesk biedy je to Ondrej, rovnako sa volal aj hrdina v jeho prvej poviedke Dobrodružná noc. V knihe Peklo v raji to bol Olivo, v Mocipánovom služobníkovi zas Oliver.
V ďalšej knihe Harmonikár, ktorej dej sa odohráva na Kube, bude hlavným predstaviteľom starec Octavio Ochoa. „Do tejto ostrovnej krajiny som sa vlani vydal po stopách Ernesta Hemingwaya, po ktorom tu zostalo mnoho pamätných miest. Zatiaľ to bola moja najkrajšia cesta – ja som sa od nadšenia rozplýval, a ostatní to nechápali,“ pousmial sa cestovateľ.
