Film natočili na základe viacerých skutočných príbehov. Scenárista ich objavil v písomnostiach Ústavu pamäti národa.
Režisérom Eštebáka je Juraj Nvota. Film natáčali v Čechách aj na Slovensku, Poľsko sa ako koproducent na filme podieľa hudbou, ktorú robili Natalia Grosiak a Dawid Korbaczynsky.
Nie je oplašený chlapec
„Točili sme vyše roka, napríklad v Bratislave, na Slávnici – letisku pri Dubnici, vo vojenskom území Lešť, kde sme našli opustené paneláky po ruských vojakoch aj vo vezení pri Příbrami, kde asi 5 000 väzňov kopalo za komunizmu smolineckú rudu. Scény príchodu ruských vojsk a odlet stíhačky sme nakrúcali vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch,“ hovorí Nvota.
„Bola to doba smutná ale aj veselá. Starší ľudia si ju filmom pripomenú, pre mladých bude ponaučením. Ľudí k spolupráci s ŠtB lákali či nútili rôznymi spôsobmi, človek musel zvážiť, čo je morálne, a čo nie.“
Jirku Mádla si do postavy Adama vybral režisér podľa scenára. Príbeh je o českom rádioamatérovi, ktorý slúži na Slovensku. Počas vojenčiny sa tu zamiluje a zostáva tu žiť a pracovať na zväzarmovskom letisku. Do toho prichádza okupácia, počas ktorej stratí zamestnanie. Ale už počas vojny si ho ľudia z ŠtB všimli a neskôr mu ponúkli spoluprácu.
S Mádlom v postave Adama trafil režisér do čierneho. „Má za sebou 20 celovečerných filmov a už dlhšiu dobu ho označujú za jedného z najvýraznejších mladých českých hercov. Je zodpovedný, hĺbavý a veľmi disciplinovaný, nie je to žiadny oplašený chlapec. To už dávno nie je snouborďák!“
„Adam“ skutočne žil
Námet na scenár priniesol Ľubomír Slivka. Objavil ho v písomnostiach Ústavu pamäti národa. Z niekoľkých skutočných príbehov agentov ŠtB skompiloval scenár filmu.
„Základným motívom, ktorý ma zaujal, bol príbeh spojára-telefonistu, ktorý pre vtedajšie telekomunikácie inštaloval telefóny. Žiadostí bolo viac ako možností inštalovať pevné linky a paradoxne boli preto prednostne prideľované tým, o ktorých mala ŠtB záujem. Tento „Adam“ vedel, že takéto linky sú „napichnuté“ a keď ich ľuďom montoval, upozornil ich, že budú odpočúvaní,“ hovorí scenárista.
„Informácie o nich nakoniec sústreďoval u seba, a keď zistil, že im hrozí vyšetrovanie či zatknutie, prevádzal ich cez Pečenský les do Rakúska. Dnes už nežije, zahynul pri prestrelke – paradoxne po tom, čo previedol za hranice svoju rodinu a vracal sa do ČSSR.“
Sympatický eštebák
Ďalšou líniou príbehu je skutočnosť, ako naši ľudia reagovali na „sovietsku kolonizáciu“ po roku 1968. Ako ich to zlomilo či nezlomilo, ako hľadali východiská a ako sa s tým vysporiadali vo svojom svedomí. „Náš Adam nie je čierno-biely eštebák. Hľadali sme spôsob, ako ho urobiť divákom sympatickým. Veď kto dôjde na film, kde je od začiatku jeden hulvát a zlý človek?“ vysvetľuje Slivka.
„Každý občas urobí krok, za ktorý sa hanbí. Ale nie je hanba padnúť, hanba je nedokázať sa znova postaviť. Náš film je práve o tejto drobnej statočnosti človeka. Na druhej strane však nechceme ospravedlňovať či zľahčovať spoluprácu s ŠtB. Kto raz niečo podpísal, je to hanba na celý život. Ale najhoršie je, že dodnes v mnohých „tých“ ľuďoch arogancia moci zostala, stačí si občas prečítať noviny. Veľmi si prajem, aby eštebáci ostali len na plátnach kín. Mám obavu, že nie, ale buďme idealisti...“
