Obchodná politika nadnárodných organizácií podľa Szemesa tlačí pekárov, aby zjednodušovali výrobu.
GALANTA. V 17.a 18. storočí bolo na našom území viac ako 10-tisíc mlynov. V súčasnosti máme asi 20 menších, približne 10 stredných a 5 veľkých mlynov v prevádzke. Tie denne melú od 240 do 320 ton obilnín. Podľa odborníkov je múka kvalitná, za bývalého režimu sme ju dokonca vyvážali až do Líbye.
Éčka sú v množstvách, ktoré prijímame neškodné a z chleba sa nepriberá. Aj toto odznelo na konferencii cukrárov a pekárov na Kaskádoch pri Galante. Konala sa v rámci projektu Spoločné zamúčené histórie- mlyny, obilie a miestne produkty v našich regiónoch mikroregiónu Termál, Dudváh a MAS Moravský kras.
Finančné problémy
Cieľom projektu bolo spropagovať mlyny, zabezpečiť rozvoj vidieckeho cestovného ruchu a rozvoj marketingu podnikateľov. Niektorí sa na konferencii tohto typu zúčastnili prvýkrát. „Boli pozvané aj reťazce, ale neprišli, debata by bola určite zaujímavejšia. Sú najväčšou konkurenciou pre malé obchody, do ktorých dodávam pekárenské výrobky, ale dávajú tvrdé podmienky aj samotným pekárom, kvôli ktorým niektorí už skrachovali,“ hovorí Zoltán Klaszta z pekárne v Jánovciach. Netajil, že kríza zasiahla aj jeho. Odbyty klesajú, nekupuje sa vraj toľko výrobkov ako pred piatimi rokmi. Finančné problémy sa podľa jeho slov snažia pekári prekonať úvermi.
„S cenou neviem ísť už nižšie, pretože stále máme náklady na rozvoz a náklady na mzdy sme neznížili. Dnes je problém zohnať dobrého pekára a keď je, musíme ho zaplatiť,“ vraví podnikateľ.
Denne vyrobí okrem jemného a sladkého pečiva aj 1500 až 2000 chlebov rôznej gramáže a druhu. Pekáreň začínala s tromi druhmi chleba, teraz ich ponúka šesť až sedem.
„Sú také gramáže, ktoré sme predtým nevyrábali, ale boli sme donútení. Čím ďalej, tým viac klesajú, ľudia radšej prídu do obchodu každý deň, hlavne na dedinách.“
Cechmajster Cechu pekárov a cukrárov regiónu západného Slovenska Vojtech Szemes považuje za najväčší problém pekárov v súčasnosti obchodnú politiku nadnárodných organizácií. Tie podľa neho tlačia pekárov svojimi cenami do toho, aby pri výrobe používali rôzne náhražky.
„Pekár môže ušetriť iba na surovinách, buď dá lacnejšie, alebo niektoré tam nedá vôbec. Neurobí trojhodinový kvas, ale len jedenapolhodinový, ktorý droždím „dofúkne“. Zjednodušuje sa technológia, čo nie je dobré, pretože potom sa stráca originálna chuť,“ vraví Szemes.
Dodal, že práve pre svoju náročnú technológiu zanikol výražkový chlieb. V šaliansko-galantskom regióne sa ho vraj kedysi veľa konzumovalo. „Zo sto kilogramov obilia sa dá urobiť len 15-20 kíl bielej výražkovej múky. Nemôžu natoľko zvýšiť jej cenu, lebo chlieb by bol nepredajný. Radšej robia obyčajnú ražnú múku, ktorej je zo sto kilogramov obilia až 50.“
Používajú tradičné suroviny
Cukrári podobne ako pekári zápasia tiež s konkurenciou. Napriek tomu, že majú vytvorenú svoju klientelu, musia zákusky v mnohých prípadoch rozvážať aj sami.
„V galantskom regióne a časti šalianskeho je podľa mňa najviac cukrárov v strednej Európe, sme nahusto,“ vraví Róbert Nagy, spolumajiteľ cukrárskej výroby v Kajale. Výrobky sa snažia robiť z tradičných základných surovín, novinky minimalizujú.
„Nepoužívame žiadne umeliny, krémy a pudingy poctivo varíme. Táto práca je ale u nás nedocenená.“
