Z nesmelého korepetítora sa stáva manipulátor. Operná speváčka na chvíľu prijme jeho hru, ale pre ňu stále zostane nulou.
NITRA. Výbuchy smiechu aj momenty ticha, kedy by bolo počuť špendlík spadnúť. Dramatické vrcholy striedali humorné momenty okorenené štipkou erotiky.
Taký bol herecký koncert Evy Večerovej a Petra Marcina, ktorý odhalil pozadie fungovania mužsko-ženského sveta. Hru Korepetítor z pera poľskej autorky Anny Burziňskej uviedlo DAB v premiére 22. júna, druhá premiéra divákov čaká 30. júna.
Réžiu hry mal na starosti poľský režisér Andrzej Rozhin,
preklad hry robila Bohdana Sprušanská, dramaturgičkou bola Sylvia Huszár, hudobnej dramaturgie sa ujal Filip Fejtl, scénu a kostýmy navrhla Lucia Labajová.
Žije s fikciou
Tragikomédia ironickým spôsobom spracováva tému lásky a veľkej vášne. Sprevádza ju množstvo krásnej hudby a ešte viac absurdného humoru.
Hlavnými protagonistami sú veľká operná speváčka a skromný korepetítor ukrytý v jej tieni. Klavirista doprevádza speváčku už tridsať rokov a je do nej zúfalo zamilovaný. Ale za celý ten čas sa jej neodvážil ani raz prihovoriť. Až teraz... Konečne sa rozhodol vyznať jej svoje city. Vyberie si však tú najnevhodnejšiu chvíľu, čo so sebou prináša množstvo komplikácií. Obaja prechádzajú skúškami psychickej odolnosti, hra smeruje od tragikomédie až k napínavému psychotrileru.
Sprvu nesmelý, zakomplexovaný korepetítor sa stáva démonickým manipulátorom – svojmu zbožňovanému objektu priznáva, že si celé roky píše z jej života denník. To on stál v pozadí dôležitých momentov jej života, vo svojom byte jej už pred 25 rokmi zariadil izbičku, kupuje jej šaty, večeria s ňou pri sviečkach. Speváčka, zaujatá len vlastnou kariérou, nemá chuť zaoberať sa jeho pocitmi, no nakoniec sa rozhodne hrať jeho hru. Aj keď len naoko, pretože korepetítor pre ňu stále zostáva nulou.
Spieva ako diva
Postavy opernej speváčky Amelie sa skvelo zhostila Eva Večerová, ktorej nedávnemu okrúhlemu výročiu bola piatková premiéra venovaná. V predstavení aj spievala ako operná diva. „Dvanásť rokov som chodila do detského speváckeho zboru, veľa sme spievali aj v operách, takže tu som s tým začala. A kvôli tejto hre som si operný spev obnovila, je to niečo iné ako muzikálový spev,“ povedala Eva Večerová.
O svojej postave prezradila, že je trochu aj zrkadlom jej života. „Myslím tým najmä kariéru. Herečka v istom momente svojho života začne chcieť, aby sa vrátila niekam naspäť, ale to sa skutočne nedá,“ hovorí herečka. Podľa nej by divák z Korepetítora mal odchádzať s príjemným pocitom a úsmevom. „A tiež s myšlienkou „ako som na tom v živote ja“? V hre je predsa kus filozofie, text je vynikajúci, nie je to žiadna fraška, kde sa kopeme do zadku...“
Na svojho kolegu na pľaci nedala dopustiť. „S Petrom Marcinom sa mi hrá vynikajúco. Myslím, že som si vybrala toho najlepšieho partnera.“
Nič nie je čierno-biele
Spoluprácu s nitrianskou herečkou si pochvaľoval aj „psychopatický korepetítor Leon“. Diváci majú Petra Marcina zaškatuľkovaného najmä ako komediálneho herca, teraz mohol odhaliť aj svoj dramatický talent, aj keď prešpikovaný jemu vlastnou komikou. „V hre sa cítim veľmi dobre, lebo to nie je len čistá komédia, kde sa diváci môžu od začiatku do konca rehotať. Je v nej veľa rôznych polôh, takže si to užívam,“ hovorí Peter Marcin, ktorý v predstavení podáva priam gymnastické výkony.
„Rolu korepetítora vnímam ako sám život, v ktorom nič nie je čierno-biele. Na prvý pohľad mám také ľahké zamestnanie, ale nie je to také jednoduché. Každý človek aj s tým najobyčajnejším povolaním, aj v tom najbežnejšom živote môže prežívať osobnú drámu a okolie často ani netuší, čo sa v ňom odohráva. Až sa to jedného dňa všetko prevalí. Preto by sa mal človek každý deň zaujímať o ľudí okolo seba,“ dodal herec.
FOTKY: JÁN CSILLAG
