Nádejný gymnasta, výborný recitátor, niekdajší stavbár a kurič, súčasný muzikant, výrobca ľudových nástrojov a najnovšie aj obchodník s realitami. To všetko v jednej osobe je 50-ročný jubilant Drahomír Daloš.
NITRA. Okrúhleho jubilea sa v minulých dňoch dožil multiinštrumentalista a výrobca ľudových nástrojov Drahomír Daloš z Lehoty pri Nitre. Presne v deň svojich narodenín hral na otvorení obnovenej Zochovej chaty. Keďže je zodpovedný šofér - s návštevníkmi, ktorým Dalošovo výročie prezradil moderátor Richard Vrablec, si symbolicky pripil len minerálkou.
Čerstvý päťdesiatnik si na uplynulé desaťročia zaspomínal na druhý deň - s asi 80 priateľmi a známymi na oslave v kultúrnom dome vo Veľkom Záluží. Práve v tejto obci jubilant prežil detstvo a mládenecký vek.
Krásne detstvo
„Na Veľké Zálužie mám len tie najkrajšie spomienky. Tu som chodil na základnú školu, tu som s kamarátmi pásol husi a dral tepláky po strniskách. Na dvore nám hrával gajdoš Antalík, čo m ovplyvnilo na celý život. Nezabudnem na to, ako hrdo som sa cítil, keď som „šoféroval“ kravský povoz naložený othelovým hroznom. Mám úžasné spomienky na časy, keď sme robili Mikulášov, spievali koledy pod oknami a chodili na driapačky. Skoro som sa „poondil“ od strachu z príhod o strigách a strašidlách, ktoré som tu počúval. Na to sa nedá zabudnúť, to v človeku zostane navždy,“ spomína Drahoš Daloš na krásne detstvo. V Záluží žil do svojich 24 rokov, šesť rokov pobudol v Prahe, až sa napokon usadil v Lehote pri Nitre, v dome, ktorý zdedil po otcovi.
Recitoval mu Šimonovič
Na spomínanej oslave boli je najbližší: dve deti - 25-ročný Tomáš a o rok mladšia Michaela, partnerka Veronika, bývalí spolužiaci, kolegovia muzikanti, herci a ďalší hostia. „Som veľmi rád, že prišiel môj priateľ – herec Jožko Šimonovič. Zarecitoval mi báseň o gajdošovi, ktorý išiel do neba aj do pekla. Prišli mi zaspievať aj nitrianske Vranky či folklórny súbor Hájiček,“ hovorí jubilant.
„Nechýbali herci zo Starého divadla, ktorí mi zaspievali pesničky z hry o Jánošíkovi. Práve pri tejto hre a Slovenskom betleheme som s nimi hudobne spolupracoval, vzniklo medzi nami krásne priateľstvo, ktoré ma nesmierne obohacuje. Veľmi ma potešili aj rodáci z Báčskeho Petrovca, ktorí boli na návšteve na OcÚ.“
Čas na záľubu
Dalošova cesta za hudbou a folklórom nebola priamočiara. Ako žiak základnej školy vždy s prospechom jedna celá sa odmala venoval najmä športovej gymnastike a recitovaniu. Povyhrával mnohé Hviezdoslavove Kubíny a Puškinove pamätníky. Exceloval aj na fyzikálnych a chemických olympiádach. Za remeslo si počas strednej školy vybral stavbárinu – ako montér na veľkých stavbách precestoval krížom-krážom Čechy aj Slovensko. Popri tejto práci mal dosť voľného času, počas ktorého sa začal viac zaujímať o hudbu.
V tom čase sa oženil, narodil sa mu syn Tomáš a otec zatúžil byť viac s rodinou a so svojím novým koníčkom. „Urobil som si kuričské skúšky na kotly a zhodou okolností páve vtedy hľadali kuriča v Ľanárskych a konopárskych závodoch v Ivanke. Hneď ma prijali. S novou robotou som získal aj fúru voľného času na folklór,“ vysvetľuje muzikant.
Počúval Klenotnicu
Obdiv a vzťah k folklóru a ľudovým nástrojom však získal už v detstve. Keď sa s babkou vrátili z litánií, zapli si rádio a počúvali Klenotnicu ľudovej hudby. Tu prvýkrát počul nahrávky hudby gajdošov a hráčov na fujaru, čo v ňom zanechalo nezmazateľnú stopu. Túžil mať vlastné nástroje alebo si ich vyrobiť. Cena fujary sa v tom čase rovnala mesačnému platu jeho mamy.
Keď mal asi 17 rokov, s cieľom bližšie preskúmať ľudové nástroje sa vybral do depozitu Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. „Pre skúsenosti s výrobou som navštívil aj ľudových majstrov Ďuračku z Očovej, Weissa z Hriňovej a Nosáľa z Vígľaša. Svoje prvé drevo na fujaru som si prevŕtal v dielni u Jána Bartolena na vtedajšej VŠP, kde bol technikom. Pomohol mi aj so zriadením vlastnej dielne u mňa doma v Lehote,“ spomína Drahoš Daloš.
„Nezabudnuteľná pre mňa zostane aj návšteva u Jožka Rybára, syna prvého fujaristu Sľuku Jozefa Rybára. Išiel som vtedy na festival v Detve, nikoho som tam nepoznal a on ma u seba nechal prespať. Hocikedy idem do Detvy, nikdy ho neobídem. Dal na pamiatku píšťalu jeho otca, ktorú opatrujem ako relikviu.“
Hral na letisku v Tunise
Drahoš Daloš sa výrobe ľudových hudobných nástrojov venuje už vyše 32 rokov, zatiaľ nemal ani jednu reklamáciu. Získal aj viacero ocenení, z nich si najviac váži ceny Instrumentum Excellens za kvalitu nástrojov. Robí väčšinou na objednávku, v obchodoch jeho nástroje neobjavíte. Z jeho rúk vyšlo vyše 500 fujár, 5 gájd, rôzne druhy píšťal už ani nepočíta. Prvý nástroj, ktorý vyrobil, bola „G“ fujara, neskôr šesťdierové píšťaly, dvojačky, koncovky, kostené handrárske píšťalky, no a nakoniec gajdy, ku ktorým som sa dostal cez muzikantov a výrobcov otca a syna Garajovcov.
„Moje nástroje sú už na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy. Najďalej sú v Japonsku a Austrálii. Daroval som ich viacerým prezidentom, majú ich aj speváci Natalia Imbruglia, Marián Čekovský, skupiny The Fugees, Čechomor a ďalší známi ľudia,“ vyratúva umelec. V týchto dňoch fujaru daroval aj nositeľovi Nobelovej ceny za fyziku Douglasovi D. Osheroffovi z USA, ktorý bol na návšteve SR.
„Vystupoval som na mnohých podujatiach po celom svete, na tradičných i menej tradičných miestach – vo vatikánskom chráme, v tieni chicagskych mrakodrapov a neplánovane aj v letiskovej hale v Tunise.“
Muzikant vystupoval s FS Zobor aj ako sólista, stal sa už priam inventárom mnohých našich i zahraničných festivalov – Gajdošských fašiangov v Malej Lehote, Dni kolied kresťanov Slovenska v Chrenovci, Východnej, Klenovskej rontovke, banskoštiavnickom Capaleste, Slavica feste v Nitre či Jánošíkovom dukáte v Rožňove pod Radhoštěm, kde sa stretávajú Slováci.
Výroba nástrojov je pre Daloša už viac-menej relaxom. Sústreďuje sa vedenie realitnej spoločnosti – baví ho práca s ľudmi a teší pocit, keď môže ľuďom pomôcť k novému bývaniu.
Najkrajší živý darček
S príchodom jubileí zvykne človek svoj život rekapitulovať. Daloš s neodmysliteľnou cigarou v ústach ani na chvíľu nezaváha: „Nič v živote by som nemenil. S tým ťažkým aj úžasným, čo človeka postretne, sa dá žiť. Snažím sa s každým vychádzať a problémy riešiť s úsmevom,“ nezaprie v sebe optimistu.
Svoj najväčší darček k päťdesiatke dostane jubilant s menším oneskorením – v novembri k jeho dvom dospelým deťom pribudne tretí potomok, ktorého čaká s partnerkou Veronikou. Zoznámil sa s ňou pri organizácii festivalu Gajdošské fašiangy.
„Na tretie otcovstvo sa veľmi teším, vychutnám si ho. Musím si však obnoviť šoferák na kočík,“ smeje sa Daloš. „Je jedno, či to bude dievčatko či chlapec, len nech je zdravé. Moje staršie deti sa už na súrodenca tiež veľmi tešia. Dúfam, že to bude „nenormálne dieťa“, už teraz s nami chodí do divadla a má napočúvané obrovské množstvo hudby.“
Rodina je jednou z hodnôt, ktorú oslávenec kladie na popredné miesto. Svoj život si nevie predstaviť ani bez dobrých priateľov, pokoja a samozrejme, bez dobrej hudby.
Drahomír Daloš ako 4-ročný.
Muzikant dnes - s neodmysliteľnou cigarou, ktorú fajčí asi od 25 rokov. S fajčením fajky začal ešte v 18 rokoch.
Gajdy a fujara sú jeho srdcovkami medzi ľudovými nástrojmi.
Fujaru predstavil aj na festivale slovenskej kultúry v USA.
S Rasťom Piškom počas Dní slovenskej kultúry v Tunise.
Folklórne slávnosti v Detve - program nástroje a ich majstri. Daloš (vľavo) sedí vedľa Martina Kubicu, ktorého ešte ako malý počúval v rozhlasovej Klenotnici ľudovej hudby.
Daloš vo Frankfurte na svetovej výstave hudobných nástrojov. Pred ľuďmi naše slovenské vyrábal aj na nich hral.
FOTKY: ARCHÍV D.D.
