Významný slovenský scénograf má už v 75 rokoch právo na oddych. Za svoje dlhoročné pôsobenie má na konte vyše 200 scénografií, robil aj pre film a televíziu. V poslednom čase vraj pracoval najmä „za odpustky“.
NITRA. Krásne jubileum si nedávno pripomenul známy slovenský scénograf František Perger. Vitálny Nitran oslávil 75 rokov.
Jubilant sa narodil v júni 1937 v Kružlovskej Hute pri Bardejove, ale väčšina jeho života je spätá s naším regiónom. Pochádza zo sklárskej rodiny a vďaka rodinnej tradícii sa u neho zrodil vzťah k výtvarnému umeniu.
Po ukončení VŠ pedagogickej v Prešove pokračoval v štúdiu na VŠMU – odbor scénografia u Ladislava Vychodila. Ako scénický a kostýmový výtvarník nastúpil v roku 1961 do nitrianskeho divadla, kde robil svoju diplomovú prácu v réžii Pavla Haspru. Pôsobil tu zhruba 40 rokov, vytvoril 110 scénických výprav. Jeho scénografie boli súčasťou nielen nitrianskych inscenácií, ale aj predstavení v divadlách po celom Slovensku i zahraničí. Často so scénou pomáhal aj ochotníckym súborom.
Úspešné činohry
„Takmer polovicu javiskových výprav v Nitre som zrealizoval v spolupráci s režisérom Karolom Spišákom. Medzi najznámejšie hry patrili Leto a dym s Vladom Müllerom, Neznámy a Matka. Dve posledné boli v období konsolidácie ako nežiaduce stiahnuté z repertoáru,“ hovorí František Perger. „Robil som aj výpravu k inscenácii Jánošík alebo Na skle maľované, ktorá bola v rámci Československa uvedená po prvýkrát práve v Nitre v roku 1973.“
Počas 80. rokov scénograf spolupracoval najmä s režisérmi Martinom Kákošom a Jozefom Bednárika, ktorých inscenácie boli pre DAB veľkým prínosom. „Predstavenie Dom Bernardy Alby v réžii s Bednárikom ohodnotili v tom čase ako najlepšiu inscenáciu roka v Československu. Reprezentovala nás na svetovom festivale v Sofii. Bednárikova hra Modrý vták prešla mnohými medzinárodnými festivalmi. Nezabudnuteľné hry Titus Andronicus a Proso patria do klenotnice repertoáru DAB,“ zdôraznil Perger.
Doba muzikálov
Scénograf rád spomína aj na obdobie muzikálov, kedy okrem Bednárika a Kákoša spolupracoval aj s režisérmi Martinom Ťapákom a Jánom Ďurovčíkom. „Nakoľko náš súbor tvorili všestranní herci, ovládajúci aj spevácke a tanečné umenie, bola to pre mňa príležitosť venovať sa výpravnejším dekoráciám vo finančne náročnejších a pre divákov atraktívnejších predstaveniach. Publikom si iste rado spomína na muzikály Mária Stuartov, Malý obchod hrôzy, Pacho sa vracia, Báthoryčka a Fidlikant na streche. Posledné dve som robil aj v prešovskom divadle, v ktorom som sa naviac podpísal aj pod javiskovú výpravu muzikálu Edith a Marlene,“ spomína scénograf.
„Na Novej scéne v Bratislave v réžii Martina Ťapáka sme robili muzikál podľa filmovej predlohy s názvom Kubo, ktorého vynikajúco stvárnil Ivan Tuli Vojtek. Po veľkých úpravách dekorácie pre menšie javisko Novej scény sme tu uviedli aj Fidlikanta na streche, ktorý tu bežal až do roku 2011.“
Premiéry a derniéry
Ako Perger vraví, toto pre neho najznámejšie obdobie bolo zároveň veľmi náročné. Prehlásil, že s Fidlikantom už odchádza do dôchodku. No navrhovaniu výprav sa venoval aj v čase oddychu. „S nástupom do dôchodku som si myslel, že si budem čítať, venovať sa vnukom, rybačke či záhrade, ale oslovil ma Beďo: „Teraz máš veľa času, v Kukurovom divadle Aréna pripravujem zaujímavé projekty venované štátom Európy. Predstavenia budú výnimočné v tom, že budú trvať celú noc, budú končiť až ráno“,“ spomína scénograf.
„Ponuku som prijal. Boli to veľmi náročné predstavenia, ktoré trvali zhruba desať hodín a vystriedali sa v nich najlepší herci, speváci a tanečníci z celého Slovenska. Vždy bolo len jedno predstavenie – premiéra s derniérou zároveň. Bol som šťastný, keď skončili, lebo dlhé predstavenia si vyžadovali mnoho scénografických zmien. Keď sme začali pripravovať posledný, ôsmy diel o Nórsku, Bednárik sa naraz rozhodol skončiť s režírovaním.“
Scénograf v tomto ťažkom období zároveň pracoval na štvrtom predstavení o sv. Svoradovi a Benediktovi, ktoré bolo súčasťou cyklu veľkovýpravných predstavení podujatia Nitra, milá Nitra. V spolupráci s režisérom Petrom Oravcom pri nich na námestí vznikali obrovské stavby z obdobia Veľkej Moravy – hradby s vežami, kostolík, mosty...
„Bol som napokon rád, keď sa vlani hra kvôli zosuvom v gotickej priekope na hrade nehrala. Tak sa prerušili dva náročné scénografické cykly. Boli pre mňa „mordami“, z ktorých nebolo úniku, zvlášť preto, že som spolupracoval s režisérmi - priateľmi,“ zdôvodnil Perger.
V Remeši boli najlepší
Napriek tomu, že scénograf plánoval na dôchodku už len oddychovať, nechal sa nahovoriť aj na spoluprácu s Effetou - strediskom Františka Saleského, ktoré sa venuje nepočujúcim.
„Boli to zaujímavé, zvláštne hry, pretože herci boli nepočujúci. Po smrti divadelnej kolegyne Adely Gáborovej štafetu režírovania prebral Peter Oravec a s jeho predstavením Mínus sedem sa Effeta zúčastnila na medzinárodnom festivale v Remeši. Hru prijali ako najlepšie predstavenie,“ podotkol Perger.
Posledné diela
Scénograficky sa podieľal aj na predstaveniach, na ktorých spolupracoval so sestričkami Misijného spoločenstva Rodina Panny Márie a študentmi cirkevného Gymnázia sv. Cyrila a Metoda v Nitre. Išlo o inscenácie Alžbeta, kráľovná uhorská a Juan de Dios v réžii sestry Márie Mart. „S predstaveniami bolo veľa práce - boli veľmi náročné na zmeny prostredí, v oboch hralo zhruba 150 účinkujúcich. Toto bola absolútne charitatívna spolupráca, inscenácie som robil za odpustky,“ pousmial sa Perger.
Spolupracoval tiež so Súkromným konzervatóriom v Nitre – spolu s Petrom Oravcom nedávno premiérovali hru Salemské bosorky. „Je to jedno z prvých predstavení, ktoré som robil aj s režisérom Rajniakom, keď som prišiel do nitrianskeho divadla. Oravcova hra je výnimočná tým, že polovica sa odohráva v stredoveku, druhá v súčasnosti - v 50. rokoch, kedy sa konali politické procesy,“ pokračuje Perger. „Vymyslel som nevšedný scénografický prvok - zrkadlovú stenu. Diváci sa v nej nasvecovali, boli súčasťou hry a videli, akými sa môžu stať ľudia v krízových momentoch.“
Dom opravuje sám
Po spomínaných šťastlivých náhodách, ktorými skončila cyklická spolupráca, prišli aj náhody nepríjemné. Koncom roka 2008, tesne po stretnutí s Jozefom Leikertom, s ktorým Perger riešil scénu Ceny Pavla Straussa, ho nešťastne zrazilo auto na prechode pre chodcov. Pobyty v nemocnici, operácie niekoľkých zlomenín, skoro rok na lôžku... V ďalšom roku náhle zomrela scénografova manželka, čo úplne zmenilo jeho život.
„„Bola to nesmierna strata nielen manželky ale aj mojej pomocníčky a opatrovateľky v rehabilitácii. Chystali sme sa spolu renovovovať náš dom. Teraz je to všetko už len na mojich pleciach,“ dodal jubilant.
Farebnosť a myšlienková jasnosť
Podľa názorov odborníkov prišiel František Perger s jasne vyhraneným názorom na javiskové výtvarníctvo. Základným znakom jeho tvorby je jednoduchosť, účelnosť, farebnosť a myšlienková jasnosť. Okrem scén pre domáce i zahraničné divadlá (v Česku, Bulharsku či Rumunsku), navrhoval aj kostýmy, divadelné plagáty a scény pre televízne inscenácie a filmy Ako divé husi, Pásla kone na betóne a podobne. Zúčastnil sa viacerých scénografických výstav doma i v zahraničí.
Je držiteľom viacerých ocenení, k 70. narodeninám dostal od primátora Cenu mesta Nitry. V súčasnosti mu DAB k výročiu pripravilo vo foyer spomienkovú výstavu, ktorá tu potrvá do konca roka. Na výstave sú aj pozdravné listy k jubileu, scénograf si medzi inými najviac cení blahoželanie od ministra Mareka Maďariča.
Jana Černáková
František Perger pri práci.
Scénograf vo svojom dome na Zobore. FOTKY: ARCHÍV F. P.
