Miroslav Pius vydal novú knihu z obdobia protitureckých bojov. Spisovateľ žije a tvorí v takmer 100-ročnej chalupe, ktorú zreštauroval ako pamiatku starej ľudovej architektúry.
NITRA/NEMČIŇANY. Miroslav Pius je autorom takmer 20 kníh poézie, prózy pre deti a kníh literatúry faktu. Autor titulov Kronika znovuobjaveného času, Čakanskí bronzoví bojovníci či Bohovia nesmú zomrieť vydal nedávno svoju ďalšiu knihu. Opäť ňou potvrdil spätosť so svojimi koreňmi, lásku k histórii a dejinám svojho regiónu.
Turecké plienenie
Novinka sa volá Zvonovina – tragický život tekovského majstra Urbana. „Historický príbeh podrobne mapuje život v Tekovskej župe počas obdobia tureckých vojen, popisuje osudy požitavských a pohronských dedín a miest, priebeh bitiek s Turkami, ale aj osudy jednoduchých ľudí v tej ťažkej dobe,“ hovorí Miroslav Pius. „Dej románu sa odohráva vo viacerých mestách a obciach – v Nitre, Nových Zámkoch, Zlatých Moravciach, Topoľčiankach, Vrábľoch, Leviciach, Pukanci, Novej Bani i Žarnovici.
Popri hlavnom hrdinovi – zvonolejárovi Urbanovi, ktorý je zároveň kuriérom palatína Mikuláša Esterházyho, v knihe vystupujú mnohé známe osobnosti. Treba spomenúť– kapitána Bartakoviča, veliteľa posádky v Pukanci, Štefana Koháryho, obrancu Levíc, Ratuita de Souchesa, generála a osloboditeľa Levíc, Juraja Sepelčéniho, primasa Uhorska, Evliyu Čelebiho, arabského učenca, či mladých šľachticov Esterházyovcov, ktorí štyria zahynuli v bitke na veľkovozokanskom poli.“
Len zrnko piesku
V knihe sa prelínajú historické udalosti s popisom biedneho života obyčajných ľudí a krutostí, ktoré Turci páchali na domácom obyvateľstve. Text dopĺňajú reprodukcie fotografií miest, obcí, opevnení, kláštorov, podobizne veliteľov, kresby vojsk, bitiek ale aj balady – o tekovskej bosorke Zuze Šusterovej, o grófke Fružine Dóczyovej a jej tajomnom milencovi či o premenenej Žófii, tekovskej parte a budínskom pašovi Mustafovi.
„Urban je len zrnkom piesku v rukách božích. Väčšina času a udalostí tečie mimo neho. Svoj prežitý čas rámcuje udalosťami, ktoré prežil – od vypálenia Pukanca až po porážku Turkov pri Veľkých Vozokanoch. Urban v bitke pomohol veliteľovi Adamovi Forgáčovi tým, že trafil begovho koňa priamo do hlavy,“ doplnil Pius.
Predkovia v dome
Vášeň k histórii sa u spisovateľa pretavila aj do lásky k tradíciám, starým veciam, k dedovizni. V Nemčiňanoch pri Zlatých Moravciach, kam sa presťahoval z Levíc, „oprášil“ starorodičovský, takmer 100-ročný dom a vytvoril z neho jedinečnú pamiatku zachovalej ľudovej architektúry a bývania.
Ako sám spisovateľ povedal, s citom pre detaily a až s posvätnou úctou k dedičstvu predkov zreštauroval len to, čo bolo nutné, aby sa človek cítil v starom dome dobre a pohodlne.
„Pri obnove som postupoval veľmi opatrne. Starí Slovania verili, že ich predkovia po smrti ostávajú v dome, pod prahom dverí alebo v kúte izby. Verím, že aj moji predkovia sú v dome stále prítomní. Veľká matka, zakladateľka rodu, sa na mňa stále pozerá, sleduje, aké zmeny robím v jej dome. Preto som zmenil len to, čo bolo naozaj potrebné,“ hovorí Miroslav Pius.
„Nevybúral som žiadne priečky, nechal som krásne staré drevené stropy aj gánok, ktorý prevzdušňuje celý dom. Zachoval som aj povalu, pivnicu a starú studňu. Za ostatné úpravy som sa mojim starým rodičom Eme a Pavlovi Kesegovcom v modlitbe ospravedlnil.“
Ručná práčka z dreva
Humno aj dvor milovníka histórie je plné predmetov, ktoré dnes ľudia už nepoznajú a ani netušia, na čo používali. Pre niekoho staré rárohy, pre ich zberateľa a reštaurátora skvosty nevyčísliteľnej hodnoty. Tvoria akési malé múzeum vidieckej civilizácie.
„Mám tu napríklad viac ako 100-ročnú drevenú ručnú práčku. Rovnaký princíp prania sa v moderných práčkach používa aj dnes. M8m tu staré „lesky“, na ktorých sa v lete sušili „štiepky“ – nakrájané jablká či celé slivky. Pozoruhodné sú aj staré konské postroje, zubadlá, cepy, drevené vidly, kolesá zo starých vozov, predmety používané pri zbere hrozna, domácky vyrobený vrták. Nechýba tu šusterské kopyto, na ktorom dedinský obuvník robil topánky, či starý šijací stroj Singer.“
Jedným z najväčších pokladov zbierky starých predmetov je drevená truhlica, ktorá bola súčasťou vena zberateľovej starej mamy. Interiér chalupy zdobia štyri druhy slovenskej keramiky, vonku nechýba tradičný drevený plôtik s dobovými džbánmi.“
Spisovateľ s priateľmi na svojej chalupe v Nemčiňanoch.
Autor s novou knihou Zvonovina – tragický život tekovského majstra Urbana.
Zberateľ so starou drevenou práčkou.
Stará drevená truhlica z vena spisovateľovej starej mamy Emy Kesegovej.
Kolesá a cepy.
Šusterské kopyto.
Staré pracovné nástroje vyrobené v kováčskej dielni. FOTKY: ARCHÍV M.P.
