NITRA. Nevšedný zážitok má na konte Jaroslav Blaško z Nitry. Nasnímal zabíjanie veľrýb v Indonézii. Unikátne zábery vznikli s povolením lovcov.
Zábery sa objavia v dokumente Plač veľrýb, ktorý poukáže na to ako človek ohrozuje niektoré populácie živočíchov.
Zákaz lovu veľrýb je len na papieri
Jaroslav Blaško je zakladateľom potápania v Nitre. Zemeguľu má precestovanú niekoľkokrát a preto vie, že niektoré oblasti, kde sa potápal pred rokmi, sú dnes úplne zdevastované.
„Voda nám poskytuje toľko rôznych pôžitkov, že som od istého času začal cítiť potrebu revanšovať sa a poukázať na skazu prírody spôsobenú človekom. Ten sa tisícročia učil hospodáriť na súši a keď v tom dosiahol pokrok, začal bezprecedentne devastovať oceány a moria. Dnes používa sonary, satelity, kilometre dlhé siete a plávajúce továrne, aby ulovil čo najviac rýb. Výsledkom je, že sú celé oblasti svetových morí, kde rybolov skončil, lebo tam nie je čo loviť,“ vraví potápač a zároveň ochranca prírody.
A hoci lov veľrýb zakázali medzinárodné zmluvy, podľa Blaška sa tento zákaz permanentne porušuje. Najväčšími porušovateľmi sú krajiny ako Japonsko, Nórsko či Island. „Odvolávajú sa na akúsi tradíciu. Ale tak potom prečo tí ľudia nechcú bývať v jaskyniach, kde sme kedysi tradične žili?“
FOTO - LADISLAV KRUMPÁL
Veľryby už zďaleka nie sú len na jedenie
Pri veľrybách zašiel lov až tak ďaleko, že harpúny vystrelené z diel na lodi majú na koncoch umiestnený granát, ktorý hneď pri prvom zásahu živočícha nabetón zabije. Takýto 'pokrok' v love podľa Blaška spôsobil, že veľryby sa prestali chytať, aby sa ľudia nasýtili. „Z veľrýb sa začali vyrábať priemyselné oleje, krmivá pre domáce zvieratá, poľnohospodárske hnojivá. Vymysleli sa produkty, ktoré neprispeli k ničomu inému, len k tomu, že pár ľudí sa nehorázne obohatilo,“ konštatuje autor chystaného dokumentu.
Stavy veľrýb tak ľudia neskutočne zdecimovali, niektoré populácie dokonca vyhubili úplne. Odhaduje sa napríklad, že z pôvodnej populácie vráskavca obrovského dnes žije zhruba jeden a pol percenta. Ide pritom o unikátneho tvora, najväčšieho žijúceho živočícha a zrejme doteraz najväčšieho živočícha vôbec, aspoň pokiaľ ide o hmotnosť. Wikipédia uvádza, že dĺžka jeho tela presahuje 30 metrov a váha sa pohybuje okolo ťažko uveriteľných 181 ton.
O penisy majú záujem Japonci
Snáď poslední ľudia ne Zemi, na ktorých sa nevzťahuje zákaz lovu veľrýb, žijú na ostrove Lembata v Indonézii. Do ostrovnej dediny Lamalera na pobreží Sávskeho mora viedli kroky Jaroslava Blaška, ktorý tam prišiel o love veľrýb nakrútiť dokument.
Cez Čecha, ktorý dlhodobo v krajine žije, si vybavil povolenie u miestneho šéfa lovcov. Expedície sa nik nepýtal, na aké účely potrebujú nakrúcať zabíjanie veľrýb. Stačilo, že za povolenie nakrúcať zaplatili.
Je to pritom trochu paradoxné, pretože v posledných rokoch sa zvyšuje tlak ochranárskych organizácií, ktoré domorodcov čoraz intenzívnejšie presviedčajú, aby s vyvražďovaním veľrýb prestali.
Domáci to ale rozhodne v pláne nemajú. Na ostrove lávového pôvodu sa poľnohospodárstvu nedarí, a tak je more ich jediný zdroj obživy. Aj sem však preniká tvrdá ruka biznisu: záujem je najmä o žraločie plutvy či veľrybie penisy. Mnohé národy v Ázii veria, že účinkujú ako silné afrodiziakum.
Slabosť predátorov
Samotný lov prebiehal 'tradičným' spôsobom. Tradičným v tom, že veľrybu netrhali žiadne granáty a jediným výdobytkom techniky pri love bol motor na domorodom člne.
Harpunár Josif stál na prove a v ruke zvieral štyri metre dlhú bambusovú tyč s ostrou harpúnou na konci. Striehol na guľohlavcov, čo sú menšie veľryby vážiace asi štyri tony a dorastajúce do dĺžky šesť metrov.
Domáci idú iba po zubatých dravcoch, tie ostatné, ktoré sa živia planktónom, sú pre nich posvätné. Najčastejšie lovia vorvane, u ktorých je v tichomorskej populácii tak málo samcov, že je ohrozené jej prežitie.
Tieto veľryby sa ponárajú do hĺbky tri kilometre, kde lovia krakatice. Sú to teda silní predátori schopní zabiť a zožrať trinásťmetrovú krakaticu. No ich slabosťou je, že pred ponorom sa potrebujú vynoriť na hladinu a niekoľkokrát sa nadýchnuť, čo miestni okamžite využívajú.
„Josif s posádkou lovili guľohlavca, čo je oproti vorvaňovi maličká veľryba, preto som sa čudoval, načo je v člne až deväť chlapov. Pochopil som až keď som videl silu toho zvieraťa po tom, čo ho Josif prvý raz zasiahol,“ hovorí Jaroslav Blaško.
Drastické jatky
Päťhodinový lov na ostrom slnku si vyžadoval predovšetkým obrovskú trpezlivosť. Z pohľadu laika to vyzeralo, že celý lov je len tápaním v tme. Kedykoľvek sa čln priblížil k vynárajúcim sa veľrybám, masívne stvory odtiahli preč.
Jeden z guľohlavcov bol ale pomalší ako Josif. Ten ho zasiahol a začal sa krutý boj, kto z koho. „Siedmi chlapi ho nevládali udržať, to lano im horelo v rukách. Zvyšní dvaja veslovali proti jeho pohybu, snažili sa ho dostať čo najviac k lodi, kde mu uštedrovali ďalšie údery. Nebol som pripravený na to, že to bude až také drastické,“ priznáva pán Blaško, ktorý má ale s nakrúcaním už dosť bohaté skúsenosti na to, aby kameru len tak nechal stáť. Utrpenie guľohlavca aj slovenskej filmárskej posádky skončilo, keď Arnold dlhým nožom zasadil veľrybe smrteľný úder do dýchacieho otvoru. To spôsobilo, že veľryba sa udusila vlastnou krvou.
Nepomohli jej ani ďalší členovia stáda, ktorí obklopili zraneného druha po tom, čo ho zasiahla harpúna. K rybárskemu člnu sa priblížili nehľadiac na riziko, čo im zo strany človeka hrozilo.
Chamtivosť vyvolených
Domáci si na pláži v Lamarele podelili korisť. Najväčší podiel išiel majiteľovi lode a ostatné si rozdelila posádka. Veľrybie mäso chutilo ako pečienka. Jaroslav Blaško sa zo slušnosti ponúkol a začal žuť. Zrejme aj vplyvom zážitku spred pár hodín ale nebol v stave, aby ho prehltol, preto ho nenápadne vypľul.
Od roku 2000 zabili lovci z ostrova Lembata 182 vorvaňov, čím sa šance tichomorskej populácie na prežitie opäť znížili. Menších druhov veľrýb ulovili podstatne viac.
Zábery z krvavých jatiek budú súčasťou dokumentu zameraného na trvalo udržateľný rozvoj, ktorý pripravuje pán Blaško. Film otvorí mnohé diskurzy o tom, prečo by jatky mali skončiť. A hlavne v prípadoch, keď kynoženie veľrýb nezasýti hladné krky, ale chamtivosť niekoľkých vyvolených.
FOTO: LADISLAV KRUMPÁL
