Jeho práce boli výnimočné, nadväzovali na stredoeurópske výtvarné trendy. Bol originálny v ideovo-námetovej skladbe diel, vo vyjadrení aj čistote maliarskeho výrazu.
NITRA. Približne tridsiatkou olejomalieb a kresieb prezentujú v Nitrianskej galérii (NG) tvorbu už nežijúceho umelca Milana Paštéku. Diela pochádzajú zo zbierok NG, reprezentujú prierez jeho tvorbou v rokoch 1965 – 1997.
Držiteľ viacerých ocenení okrem Slovenska vystavoval v Rusku, Maďarsku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Brazílii, Japonsku aj USA. Maliar, grafik a ilustrátor v roku 1998 tragicky zomrel pri automobilovej nehode neďaleko obce Voznica na strednom Slovensku.
Chýbalo mu mesto
„Osobnosť Milana Paštéku patrí k najvýraznejším zjavom moderného slovenského umenia od konca obdobia 60. rokov 20. storočia. Umelec v roku 1956 skončil VŠVU, po nej sa rozhodol odísť na stredné Slovensko do Rajca k svojim rodičom. No po dvoch rokoch zistil, že mu domáce prostredie pri umeleckej tvorbe nevyhovuje, začalo mu chýbať mesto – spoločnosť ľudí, výstavy, kultúra všeobecne,“ hovorí Marta Hučková, kurátorka výstavy, ktorá v Salóne NG potrvá do 16. septembra.
„Vrátil sa preto do Bratislavy, kde sa začlenil do skupiny výtvarníkov Mikuláša Galandu. V roku 1958 mal prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka. Bola však zatvorená, lebo tvorba Milana Paštéku nevyhovovala normám socialistického realizmu. Jeho práce boli výnimočné, nadväzovali na stredoeurópske výtvarné trendy. Samostatnú výstavu mal až o niekoľko rokov neskôr.“
Tvoril vo vlastnom svete
Podľa Hučkovej násilná demagógia znamenala pre autora izoláciu od vonkajšieho sveta a súčasne uzatvorenie sa do vlastného sveta, čo sa odrážalo v jeho dielach. Bol to únik dotknutej duše umelca, ktorý bol zároveň aj potvrdením snahy ísť svojou cestou - v ideovo-námetovej skladbe diel, ale hlavne vo vyjadrení a čistote maliarskeho výrazu.
Paštéku nitrianska výstava predstavuje ako výnimočného figuralistu a majstra zátiší. Jeho tvorba patrí k dielam novej figurácie. „Spočiatku v nej prevláda vidiecky motív, hutne definované tvary postáv. Po roku 1962 prechádza k civilistickým motívom, osciluje medzi znakovou lyricko-expresívnou abstrakciou a vzťahom k figúre. V dielach zobrazuje anonymné osoby v anonymnom priestore, torzá ľudských bytostí,“ pokračuje Marta Hučková.
„V 80. rokoch 20. storočia pokračuje vo vytýčenej línii, v ktorej však už badať redukciu tvaru. Dôraz kladie na hutnosť, čistotu farby a energiu gesta. V tomto období sa venoval aj keramike.“
V období 90. rokov prechádza od stvárňovania veľkých postáv ku gestickej maľbe a to najmä v technike pastelu, v ktorej dôležitosť kladie na dimenziu priestoru a poéziu tvaru. Toto obdobie je i záverečnou fázou autorovej tvorby, v ktorej sa odklonil od tvorby diel novej figurácie.
