Vystavovať v Bunkri bol jeho sen. Ondrušovou premiérou v tomto priestore je výstava o pominuteľnosti ľudského života. Návštevník sa ocitne vo svojom „vnútri“.
NITRA. Tajomná, až trochu strašidelná atmosféra privíta návštevníka Bunkra v Nitrianskej galérii. Hneď pri vstupe ho obklopí všadeprítomné červené svetlo. Na stenách Bunkra blikajú červené digitálne číslice, ktoré všetkým rovnako odmeriavajú čas na tomto svete.
Človek vo svojom vnútri
Presne s týmto cieľom vytvoril bratislavský umelec Igor Ondruš rovnomennú výstavu Čas, s.r.o. Bunker je podľa jeho koncepcie vnútrom človeka, v ktorom pobyt ešte umocňujú hlasité zvuky srdcovej a tráviacej činnosti. V tomto veľmi sugestívnom priestore človeku na um prichádzajú všelijaké myšlienky, čo aj bolo zámerom autora.
Ako nám Igor Ondruš prezradil, vystavovať v atypickom Bunkri bol jeho sen. Videl jeho priestory i netradičné výstavy, ktorými sa tu prezentujú predovšetkým mladí umelci.
„Keď som si Bunker pozrel, uvažoval som, čo by sa tu tak ja mohol urobiť. Dlho mi nič nenapadlo,“ hovorí 40-ročný autor. „Potom sa však stretol Ľudmilu Dragulovú, ktorá praxovala v galérii Cypriána Majerníka v Bratislave. Práve v súvislosti s ňou mi prišiel na um nápad k realizácii takejto výstavy. Oslovil som ju, jej sa myšlienka zapáčila a tak sa ako študentka estetiky na UKF zhostila mojej výstavy ako kurátorka.“
Autor má predstavu, že keď návštevník vstúpi do Bunkra, uvidí červené digitálne tabule symbolizujúce plynutie času, doplnené trochu depresívnymi telesnými zvukmi, zamyslí sa nad tým, že sa nachádza v istej etape svojho života. A „časostroj“ neprestáva plynúť...
Finisáž ako symbolická smrť
„Keď potom z Bunkra vyjde, chcem, aby si uvedomil, koľko toho ešte v živote môže stihnúť. Preto je v súvislosti s touto výstavou dôležitá jej finisáž – ukončenie, ktoré bude 11. októbra o 17. h. Pri ňom akoby pri smrti sa tu všetko vypne - nebude červené svetlo, ani zvuky,“ pokračuje Igor Ondruš.
„Z tmy človek pôjde akoby tunelom von za oslepujúcim svetlom. Keď však zájde za zdroj svetla – reflektor, uvedomí si, že je ešte na svete a že je všetko v pohode. Je osobne verím tomu, že neexistuje žiaden posmrtný život. Smrť je podľa mňa „vypnutie“ všetkého, už nič neexistuje. Myslím si, že keď umriem, nebudem vedieť o ničom, bude koniec.“
Na scéne vlastnej existencie
Podľa kurátorky Ľudmily Dragulovej rozhodnutie, akým spôsobom Igor Ondruš pretvorí priestor Bunkra, bolo v jeho rukách. Na výzvu odpovedal vytvorením spomínaného časostroja. Vnímanie času v Bunkri sa pre človeka stáva intenzívnym zážitkom, zvuk i osvetlenie ho vťahujú na scénu vlastnej existencie, pričom čas „vonku“, mimo galérie, je pre neho nepovšimnutou samozrejmosťou.
„Čísla na digitálnych tabuliach nie sú len aktuálnou informáciou o dátume a roku. Zároveň upozorňujú na nemilosrdné plynutie času. Súčasná hektická doba nám nepraje, naše diáre sú natoľko preplnené, že si ani neuvedomujeme, ako rýchlo plynú dni, mesiace a roky,“ hovorí 23-ročná Ľudmila Dragulová. „Čas nemôžeme zastaviť ani vrátiť, ale v našej réžii ostáva, či ho využijeme najlepšie ako vieme, alebo ho premrháme.“
