Centrum prijíma aj mladé matky s deťmi. Na rozdiel od minulosti sa nestáva, že problémové mamičky musia byť odtrhnuté od svojich malých detí.
ZLATÉ MORAVCE. Aj po začiatku školského roku sú školské lavice určené problémovým dievčatám poloprázdne.
Reedukačné centrum v Zlatých Moravciach sa poriadne zaplní až po prvom polroku, najčastejšie vo februári.
Vtedy sa totiž do centra dostanú dievčatá, ktoré na školách po celom Slovensku vyhodnotia ako problémové.
Až 90 percent žiačok centra malo na svojich pôvodných školách problém so školskou dochádzkou. Dnes je v centre 55 dievčat, pričom zariadenie má kapacitu pre 101 tínedžeriek.
Režim vnáša do ich životov poriadok
Školské zariadenie je určené pre dievčatá s poruchami správania od 13 do 18 rokov. Patrí k jednému z troch takýchto zariadení len pre dievčatá na Slovensku.
Dievčatá sa sem dostávajú na základe rozhodnutia súdu, alebo na žiadosť rodičov.
Reedukačné centrum poskytuje vzdelanie zodpovedajúce ročníkom 7. – 9. základnej školy ako aj strednú školu, ktorú zverenkyne ukončia výučným listom. Učia sa tu v odboroch výroba konfekcie a textilná výroba.
„Okrem klasického vzdelávania ako v každej inej škole u nás prebieha aj reedukácia problémových dievčat. Jej súčasťou sú rôzne terapeutické postupy, záujmové aktivity, športové, turistické či spoločenské činnosti,“ hovorí Miroslav Kováč, riaditeľ reedukačného centra.
Základom pomoci dievčatám je režimový systém, na ktorý si musia zvyknúť. Vnáša poriadok do ich rozbúrených životov.
Dopoludnia majú dievčatá klasickú školu, poobede môžu navštevovať rôzne krúžky, napríklad výtvarný, hrnčiarsky, technický, turistický či hudobno-dramatický. V lete ešte pribúda pravidelný pobyt mimo zariadenia.
Reedukačné centrum v Zlatých Moravciach - sem sa dostávajú problémové dievčatá z celej republiky.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Príbehy do románu
Miroslav Kováč hovorí, že príbeh každého z dievčat je veľmi individuálny a nedá sa preto veľmi zovšeobecňovať.
Opakuje sa snáď len to, že mnohé dievčatá pochádzajú z rozpadnutých rodín. Môžu však byť aj zo vzorných rodín, v ktorých ale na ne rodičia nemali čas, a tak tínedžerky prepadli vplyvu rôznych pouličných skupín.
„Všetky dievčatá mali osudy veľmi pohnuté, za mnohé veci často ani nemohli. Pretĺkali sa životom a príbeh každej by bol jednou kapitolou dobrého románu – a ani by nemuseli nič prikrášľovať či vymýšľať,“ hovorí riaditeľ Kováč.
Podľa skúseností odborníkov má až 70 percent dievčat, ktoré sa dostanú do reedukačného centra, skúsenosti s drogami alebo alkoholom.
Nie je výnimkou, keď tieto mladé dievčatá otehotnejú oveľa skôr ako dovŕšia plnoletosť. Aj preto sa od roku 1993 centrum stará aj o mamy s malými deťmi.
„Ak malo dievča nariadenú ústavnú starostlivosť a otehotnelo, jedinou možnou alternatívou po pôrode bolo, že dieťa išlo do 'dojčáku'. Aby sa odtrhnutiu mladých mamičiek a ich malých detí zabránilo, vytvorili sme pre ne špeciálne zariadenie. Na internáte sme im vyčlenili dve poschodia, aby mama s dieťaťom mohla obývať samostatnú miestnosť. Izby sú tam robené bunkovým systémom, s ďalšou mladou matkou sa delia o sprchy, sociálne zariadenia a kuchynku,“ hovorí riaditeľ Miroslav Kováč.
V reedukačnom centre je momentálne jedenásť mladých mamičiek.
Všetky dievčatá mali pohnuté osudy, hovorí o zverenkyniach Miroslav Kováč, riaditeľ centra.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Herečky
Školskú dochádzku v centre končia dievčatá výučným listom. V tom lepšom prípade zapracuje rodina a ony sa vrátia do normálneho života.
Odísť sa mnohé snažia už počas pobytu v centre. Často si zrátajú, čo sa od nich očakáva a zlepšenie správania dokážu na rodičov 'zahrať'.
Centrum potom darmo upozorňuje, že dievčatá sa správajú účelovo. Ak ich do reedukačného centra neposlal súd, majú rodičia právo si ich zobrať naspäť. Nie je ale výnimkou, že po pár dňoch sa dievčatá doma začnú správať ako kedysi a rodičia ich znovu nahlásia do reedukačného centra.
Problémové dievčatá: Rodina to nie je, ale pomáhajú nám
Keď ich počúvate, problémovo nepôsobia. Šestnásťročná Veronika z Čadce a jej rovesníčka Sisa z malej dediny v okrese Žarnovica rozprávajú o svojich pohnutých životoch, pre ktoré sa ocitli v Reedukačnom centre v Zlatých Moravciach, vecne a pokojne.
Hovoria, akoby opisovali súkromie a najhlbšie pocity niekoho cudzieho.
Otec tyran, frajer na drogách
Ťažko povedať, ktorá z nich to mala ťažšie. Veronika chodí po ústavoch od svojich dvanástich rokoch. Pripisuje to rozvrátenej rodine, v ktorej otec mlátil ju aj jej mamu. Tá nakoniec pred násilníckym mužom ušla do zahraničia.
„Odišla pred všetkým tým zlým, chcela mať lepší život,“ povie tínedžerka a v jej hlase nepočuť ani náznak výčitky. Napokon, Veronika stále komunikuje s oboma rodičmi, aj keď oni sa medzi sebou nerozprávajú.
Sisa si problémy privodila pre partiu, do ktorej sa dostala. Svoju rolu v nej hrali drogy a alkohol, Sisa skúsila pervitín a marihuanu, pred ktorú bez zaváhania vsúva prívlastok 'obyčajná'. „Bol tam jeden, čo si pichal heroín, ale ten od nás odišiel, mal vlastný svet. Partia ma lákala viac ako škola. Mala som v nej chalana, ktorý ma vedel veľmi ovplyvniť,“ priznáva Sisa.
Na jeseň nastúpila na strednú. Na rozdiel od spolužiakov ale školské lavice veľmi nedrala. Po septembrovom príchode sa znovu v škole ukázala až vo februári. Ešte aj dnes sa Sisa usmeje, keď si na to spomenie. „Prvý polrok som tam nechodila takmer vôbec,“ sucho skonštatuje.
A škola na jej absenciu patrične reagovala. Sisu nahlásila a sociálka zariadila, že dievča skončilo v reedukačnom centre. Paradoxne sa ale teraz cíti vyrovnanejšie ako kedykoľvek v minulosti. O starú partiu už ani nezakopne, milenec s drogami je tiež minulosťou. Sisa má priateľa, ktorý ju 'ťahá hore'. Po prázdninách jej sám navrhol, aby znovu nastúpila do reedukačného centra. Chcel ju uchrániť od nástrah, ktoré na ňu vonku číhajú a do ktorých by zase mohla vhupnúť tak ako kedysi v starej partii. „Vzťah s ním je o niečom úplne inom ako vzťah s chalanom zo starej partie. To bývalo len o tom, že každý piatok sme sa rozbili niekde na diskotéke.“
Kôpky nešťastia na jednom mieste
Obe dievčatá si uvedomujú, že reedukačné centrum je len dočasným riešením. Aj keď rodinu im zariadenie sotva nahradí, dievčatá cítia, že v niečom im pomáha.
„Keď viem, že toho mám v sebe veľa a keď tu nemám osobu, ktorej by som sa zdôverila, idem za našou psychologičkou. Niežeby som jej nejako extra verila, ale môžem jej povedať veci o ktorých viem, že ma nebude mrzieť, ak sa jej s nimi zdôverím,“ hovorí Sisa.
V centre dievčatám chýbajú dve veci: normálna rodina a samota, vďaka ktorej by mohli premýšľať o živote a vyčistiť si hlavu. Veronika: „Také kôpky nešťastia tu dali na jedno miesto... Vidíme tie isté tváre 24 hodín denne, nie je chvíľka, že by sme boli sami, aby sme si prečistili myseľ. Máme v sebe nenávisť voči tomu, čo sa dialo doma. Cítime, že tu nemáme rodinu, a tak si vybíjame nenávisť. Musíme len zaťať zuby a vyzúriť sa do vankúša – inú možnosť nemáme.“
Tomáš Holúbek
