Rozprávačom a pozorovateľom deja je duša mŕtveho Tomáša. V novej knihe sa nitrianska spisovateľka dotkla témy života po živote.
NITRA. Svoju štvrtú knihu vydala nitrianska spisovateľka Jana Chmelová. Dala jej názov Premárnený čas a rovnako ako jej predchádzajúce tituly je zo súčasnosti.
Prvá Chmelovej kniha Vždy sa vráť vyšla v decembri roku 2007, o rok na to vydala druhú knihu Láska, hriechy a nádeje. V roku 2010 prišla na knižný trh s tretím titulom Sviňa život.
Čo je podstatné
Janu Chmelovú odjakživa bavila práca so slovom – na základnej škole rada písala slohy, rada čítala, v recitovaní povyhrávala niekoľko súťaží. Hoci neskôr vyštudovala potravinársku školu, v tomto odbore nikdy nepracovala – vyskúšala rôzne, skôr ekonomické povolania, no láska ku knihám a písaniu v nej zostala.
Keď jej partner k 40. narodeninám kúpil laptop, bolo rozhodnuté. Stala sa spisovateľkou na „plný úväzok“. Hoci to autori kníh - a nielen domáci – nemajú ľahké, neodradilo ju to. Hneď na začiatku kariéry využila boom vo vydávaní súčasných slovenských spisovateliek a už s prvou knihou sa úspešne zaradila medzi domáce autorky. V rámci obchodných reťazcov sa jej debut v predvianočnom období stal treťou najpredávanejšou knihou.
Jej nový titul Premárnený čas je opäť príbehom zo života. Môže sa v ňom nájsť nejeden súčasník, ktorého uponáhľaná doba núti zabúdať na to, čo je v živote podstatné.
Žiť tu a teraz
Na rozdiel od jej predchádzajúcich kníh do tejto novej zamiešala trochu mysterióznosti - inšpirovala sa pritom Moodyho knihou Život po živote. Rozprávačom a pozorovateľom deja je totiž duša mŕtveho Tomáša, hlavy rodiny.
„Od narodenia bol nechceným dieťaťom - vyrastal síce u láskavých adoptívnych rodičov, no túto traumu si nesie celý svoj život. Odrazí sa to najmä na jeho vzťahoch v rodine,“ prezrádza autorka. „Jeho manželka Hana s ním nedokáže nadviazať úprimný a otvorený vzťah. Z toho vyplynie mnoho sklamaní a tragédií, ktoré natrvalo poznačia ich životy.“
Hoci dušu mŕtveho Tomáša nikto nevidí, svojimi myšlienkami ho privolá jeho dcéra Zina, ktorá s ním mala dobrý vzťah. Manželka s ním nadviaže akýsi myšlienkový rozhovor, ktorý prebieha v jej hlave. Ako racionálne zmýšľajúca osoba neverí v posmrtný život, ale postupom času ju veci, ktoré ju v živote postretnú, donútia uveriť, že niečo medzi nebom a zemou naozaj existuje. Hana a najmä Tomáš – aj keď po smrti – si uvedomia, čo všetko mohli ešte v živote stihnúť, koľko vecí urobiť inak. Zrazu vidia ten „premárnený čas“, ktorý premrhali riešením malicherností a pritom zabudli na skutočné hodnoty. Táto myšlienka je aj akýmsi odkazom, ktorý sa autorka snaží odovzdať svojim čitateľom.
„Chcem ľuďom povedať, že na ceste životom, ktorým spejú k naplneniu svojho osudu, sa iste dopustia mnohých omylov. Stále je však možnosť veci napraviť, zmeniť svoje myslenie a skutky, snažiť sa zdokonaliť a zlepšiť,“ hovorí Jana Chmelová. „Človek by mal častejšie ľuďom okolo seba hovoriť, ako ich má rád, mal by viac vedieť vyjadriť svoje pocity. Život je veľmi krátky na to, aby sme sa zapodievali nepodstatnými vecami a obchádzali tie najdôležitejšie. Treba žiť naplno, tu a teraz.“
Treba vedieť odpustiť
Autorka sa týmto mottom aj sama v živote riadi. Rada vyhľadáva spoločnosť veselých a optimistických ľudí, ktorí jej „dobíjajú baterky“, vyhýba sa, naopak, frfľošom, ktorí sa na všetko sťažujú a všetko kritizujú – tí z nej priam vysávajú energiu.
„V živote mám rada „ľahkosť bytia“, beriem ho tak, že nejako bolo a nejako bude. Myslím si, že nemá význam trápiť sa niečím, čo nemôžeme ovplyvniť. Zažila som v živote dosť sklamaní a ťažkých chvíľ, ale treba ísť ďalej. Človek musí vedieť hlavne odpustiť,“ prezrádza Chmelová. „Nepoznám, čo je to nenávisť, závisť, stále verím v slušnosť ľudí. Život si užívam podľa svojich možností. Občas si rada polietam v oblakoch, ale môj partner sa ma v tomto snaží trochu brzdiť.“
