Nemci platia Slovákov, aby pracovali vo východnej Európe

Nadácia má zvláštnu podmienku – kto cez jej štipendium doštuduje, musí sa na tri roky vrátiť do jednej z trinástich krajín strednej a juhovýchodnej Európy.

Nemeckí filantropi tým potláčajú rozdiely medzi západom a východom.

NITRA. Štipendium od nadácie manželov Rochusa a Beatrice Mummertových z Nemecka pôsobí na každého slovenského vysokoškoláka ako sen. Veď si len predstavte, že niekto v ekonomicky najsilnejšej krajine Európy túži po tom, aby mohol študentovi z východnej Európy platiť 900 € mesačne, a to až počas piatich semestrov. K tomu ešte treba pripočítať 230 € za semester na podporu výskumu, priemerne 200 € na cestovanie, kompletné zdravotné a úrazové poistenie a 700-eurový príplatok na notebook. Nadácia navyše platí stáže v špičkových nemeckých firmách a postará sa aj o to, aby ste si popri štúdiu užili trochu spoločenského života a spoznávali nemeckú kultúru. Zabezpečí vám aj osobného mentora, ktorý poradí vo všetkom, čo súvisí so štúdiom a takzvaného krstného rodiča, ktorý vám pomáha zžiť sa s miestnou komunitou.

No nezoberte to. V ceste k závratnému kariérnemu rastu stoja už len dve prekážky – prejsť celou sériou tvrdých a nekompromisných testov a pohovorov a zaviazať sa nadácii, že vedomosti a skúsenosti, ktoré vám komplexné 2,5-ročné inžinierske štúdium poskytne, využijete najbližšie tri roky po skončení štúdia v niektorej z trinástich krajín strednej a juhovýchodnej Európy, ktoré Mummertovci do svojho podporného programu zapojili. Prečo manželia trvajú na tom, aby sa top študenti vrátili po škole na tri roky pracovať na východ Európy? Zdôvodňujú to snahou potierať ekonomické aj vzdelanostné rozdiely medzi západom a východom. Manažéri vzdelaní na západe pomáhajú ťahať firmy na východe. Od kvalitného vedenia firmy sa odvíja jej úspech a tým potom aj konkurencieschopnosť celej krajiny.

Podobní ako vajce vajcu

Jedným z Európanov, ktorí prestížne štipendium z Mummert Stiftung získal, je Juraj Drobka z Nitry. Zaradil sa k hŕstke Slovákov, ktorým sa to podarilo, no ľahké to rozhodne nemal. Juraj mal ale výbornú motiváciu – na bratislavskej škole sa začínal nudiť. Odbor manažment a ekonomika podniku zvládal poľahky a pred skončením bakalárskeho stupňa si uvedomil, že pred sebou nemá žiadne ciele.

Škola ho navyše ubíjala. „Bolo to aj spolužiakmi – neboli veľmi súťaživí,“ hovorí Juraj. Ich cieľom bolo čo najľahšie preplávať k diplomu, ktorým všetko vzdelávanie haslo. To v dnešnej tvrdej dobe Jurajovi zďaleka nestačilo. „Diplom dnes nie je všetko – má ho takmer každý. Treba sa nejako odlíšiť od konkurencie.“ Ako odstrašujúci príklad spomenie zážitok kamaráta – personalistu. Raz sa mu na pohovor dostalo desať uchádzačov a všetci boli rovnakí. Personalista si pri pohľade na desať inžinierov z ekonomickej univerzity zúfal. Podobní ako vajce vajcu, nebolo nič, čo by niektorého z nich robilo v očiach možného zamestnávateľa zaujímavejším ako bol zvyšok skupiny.

Juraj Drobka svoj odchod zo slovenských škôl opisuje ako snahu ísť plávať do hlbších vôd a nájsť v nich ľudí lepších a šikovnejších ako je on sám. Ľudí takých, ktorí ho môžu potiahnuť nahor.

Juraj Drobka. Slabá súťaživosť jeho slovenských spolužiakov ho ubíjala.

Nekonečné testy, pohovory, dotazníky

Tortúra, ktorá pri snahe získať štipendium nasledovala naznačila, že peniaze, čo nadácia vloží do štipendistov, určite nevyhodí von oknom. Pre Juraja prišlo krušné obdobie plné testovaní a pohovorov. Pritom to, čo si v našich podmienkach predstavíme pod prijímacím pohovorom, sa len hmlisto približovalo realite.

Juraj najskôr vypĺňal niekoľkostranový dotazník na internete, vypisoval rôzne formuláre, vytváral motivačný list. Dotazník s otvorenými otázkami ho prekvapil – mal napríklad napísať svoj názor na Lisabonskú zmluvu a jej výhody pre Slovensko či na to, ako postupuje vo vedeckej práci. „To ma šokovalo, na Slovensku sa študenti vedou na škole ani nezaoberajú,“ podotkol Juraj.

Potom prišla na rad šestica online testov, ktorá vyradila z hry polovicu uchádzačov. Oklamať sa testy nedali nijako – ak si aj niekto myslel, že Google poradí, rýchlo pochopil, že tadiaľ cesta nevedie. V nadácii ihneď vedeli, že kandidát nad niektorou otázkou strávil neprimerané dlhý čas. Ak ju aj zodpovedal správne, pripravil sa tým o čas, ktorý mu mohol zabezpečiť body z ďalších otázok.

Nasledoval osobný pohovor v nemčine v Bratislave. Ľudia spojení s nadáciou si dali záležať – času mali toľko, že jednotlivých kandidátov si pozývali v rozstupoch, aby nemali šancu stretnúť sa s ostatnými a spoznať tak konkurenciu. Juraj Drobka na sebe pred pohovorom zapracoval, spísal si svoje slabé a silné stránky, precvičoval si nemčinu, z internetu si takticky stiahol knižky o tom, ako viesť pohovory – to preto, aby prenikol do myslenia tých, čo sa ho budú pýtať. Aj tak ho ale dostali: keď hovoril o svojej skúsenosti s prácou v Škótsku, výberová komisia prešla plynulo do angličtiny. „Celý mesiac som angličtinu ani nevidel, ten jazyk som naschvál ignoroval a oni zrazu začali po anglicky...“

Juraj ale postúpil a v čase Vianoc už vypĺňal odborný dotazník, po ktorom nasledovalo pozvanie do Nemecka na trojdňové selektovanie. Asi najobávanejšou fázou bol odborný pohovor, ktorý aj Juraj označuje za svoj doteraz najhorší zážitok. „Dali ma úplne do kúta. Také otázky mi dávali, že som vôbec v tom strese nevedel, čo sa ma pýtajú. Chceli vymenovať účtovné štandardy Európskej únie alebo vypočítať hodnotu podniku – veci úplne mimo môjho odboru a oni to vedeli.“ Až neskôr zistil, že takýto pohovor mu urobili zámerne. Nemci skúšali, ako Juraj reaguje v stresových situáciách, ako vie zapojiť logické myslenie a aké má presviedčacie schopnosti. Zistil aj to, že iní uchádzači mali úplne iný pohovor. „My sme tam takí rozdielni, že doteraz neviem posúdiť, aký je ideálny typ Mummert štipendistu,“ priznal Juraj Drobka.

Jeden z ročníkov študentov, ktorí získali Mummertovo štipendium. Nadácia nemá obmedzenia ani pre krajiny, ani pre počty študentov. Ak počas pohovorov v jednom roku objaví nadácia viac talentovaných študentov, neváha a zo všetkých spraví svojich štipendistov.

Rok bez učebnice a bez zapisovania sa na cvičeniach

Nadácia podporuje študentov s manažérskym potenciálom, ktorí potom študujú na jednej z trojice vybraných prestížnych nemeckých univerzít. O štipendium sa môžu uchádzať tí, ktorí majú absolvované bakalárske štúdium v oblasti ekonomiky, technických vied alebo cestovného ruchu.

Juraj Drobka sa dostal na Kolínsku univerzitu v Kolíne nad Rýnom a v týchto dňoch začína druhý rok jeho štúdia. Hovorí, že rozdiely medzi vzdelávacími systémami tam a u nás sú obrovské. Kolínska univerzita sa zameriava na praktické zručnosti, núti študentov kriticky myslieť a kombinovať získané informácie.

„Za celý rok som nemal v ruke ani jednu učebnicu. Všetko je online a ak nie, profesori nám poskytujú svoje materiály. Nie je potrebné chodiť do školy, nikto nás tam na cvičeniach neeviduje,“ rozpráva Juraj o niečom, čo je na Slovensku takmer nepredstaviteľné. U nás na niektorých predmetoch dochádzka tvorí časť výsledného hodnotenia. Aj skúšky sú v Kolíne iné, neopisuje sa na nich mechanicky to, čo sa študenti našprtali, ale očakáva sa, že študent dokáže rôzne teórie napádať, spochybňovať, dívať sa na ne kriticky, hľadať ich negatíva či porovnávať ich s ďalšími modelmi. Len tak je jasné, že naučenej teórii skutočne rozumie a vie ju použiť v praxi.

Juraj Drobka hovorí, že keď o rok a pol skončí štúdium, nebude mať problém vrátiť sa na najbližšie tri roky na Slovensko, prípadne do niektorej ďalšej z trinástich krajín, aby tak splnil podmienku získania štipendia. Príde sem ale so skúsenosťami z krajiny, ktorá je exportnou lokomotívou Európy. Vráti sa zo štátu, kde žijú donori, ktorým záleží na tom, aby sa rozvíjala nielen ekonomika Nemecka, ale aj celej Európskej únie.