Asi rok pracovala na oddelení pre deti s chorobami srdca. Keď počas jej služby zomrelo dieťa, nevydržala s nervami a dala výpoveď. Dnes sa Slávka Koleničová stará o deti v rodinách a píše knihy.
NITRA. Hosťom besedy v Krajskej knižnici Karola Kmeťka bola spisovateľka Slávka Koleničová. Rodáčka z Bratislavy má na konte tri knihy – prvotinu Nádej stratených duší, Víťazné prehry a najnovší titul Kvarteto.
Písala aj potajomky
Hoci vyštudovala zdravotnú školu, našla sa vo vymýšľaní a písaní príbehov zo života. Už odmala rada čítala, najskôr rozprávky, potom dobrodružné knihy typu Traja pátrači, Winnetou, neskôr romantiku v štýle Angeliky, Krásnej Kataríny či Vtákov v tŕní. Nechodila do krúžkov ani na diskotéky, utiahla sa niekam s knižkami a bola rada, že jej všetci dali pokoj. To boli jej najšťastnejšie chvíle.
„Rada som si vymýšľala príbehy, písala som poviedky, skúšala som aj školský časopis, ale to mi nejako nevyšlo. Písala som si do zošitov, neskôr na stroji. Robila som to často potajomky, tvárila som sa, že sa učím. No nikdy ma nenapadlo, že by som niekedy mohla vydať knihu,“ hovorí Slávka Koleničová.
„Nemala som odvahu niekomu ukázať moje príbehy. Ale akosi sa to dostalo k členom mojej rodiny a tí sa vyjadrili, že to vraj vyzerá celkom fajn, aby som sa to pokúsila ponúknuť nejakému vydavateľstvu. Keby to bolo na mne, tak mi nevyjde žiadna kniha, ale mám skvelého manžela. Ten zbalil román a odniesol ho vydavateľovi. Povedali sme si – bude, ako bude. Nakoniec sú z toho tri knihy.“
Postavy si vymýšľa
Autorka chce svojimi knihami človeka potešiť, pohladiť dušu, upokojiť aj rozosmiať. Na druhej strane si však myslí, že štipka rebelantstva a provokatérstva príbehy osvieži - aspoň človek cíti, že žije.
Keď píše knihu, v ktorej rozvíja osudy svojich hrdinov, cíti sa ako jedna z nich, ako členka ich rodiny. A keď príbeh končí, je jej ľúto, má pocit, ako keby svojich priateľov poslala preč.
Postavy jej v knihách sú vymyslené. „Zatiaľ sa statočne vyhýbam tomu, aby sa niekto v mojich knihách spoznal, ale situácie, ktoré opisujem, sú reálne. Aj napriek tomu sa však mnohí ľudia v mojich hrdinoch „našli“, alebo si aspoň myslia, že je to o nich,“ hovorí autorka. „Vymyslela som napríklad postavu Petra Krajčoviča a pri sledovaní televízie som zistila, že je to reálny človek.“
Píše pri meditačnej hudbe
Spisovateľka neznáša, keď jej pri písaní rodina nakúka cez plece. Až keď je kniha úplne hotová, prvé redigovanie má na starosti manžel. „Niečo mi skritizuje, niečo doplní, niečo zmení. Niekedy to akceptujem, niekedy ignorujem. Prvá kniha Nádej stratených duší kolovala po rodine, lebo som si nebola celkom istá, či stojí za to, aby sa vydala. Ďalšie dve knihy okrem manžela všetci čítali až v tlačenej podobe.
Slávka Koleničová rada píše pri meditačnej hudbe, úplne ticho nemá rada píše. Keď pracuje na novom texte, odbúra všetko nepodstatné, akurát navarí a uprace. „Inak sa s nikým nestretávam, nikam nechodím, o rodinu sa starám minimálne, veď synovia sú už dospelí. Pokiaľ nemám mozole na zadku, píšem,“ zasmiala sa autorka.
Keď práve nepíše, rada si pozrie televíziu. Jej srdcovkami sú Hercules Poirot, Jane Marplová a hlavne Jana Eyrová.
Smeje sa na detských výrokoch
Po materskej dovolenke sa Koleničová už do zdravotníctva nevrátila. Podľa nej bola zdravotná škola jeden veľký omyl, školu aj prax si odtrpela. Asi rok pracovala v nemocnici na oddelení pre deti s chorobami srdca. Keď počas jej služby zomrelo prvé dieťa, nevydržala s nervami a dala výpoveď.
„Mama mi našla inzerát na opatrovanie detí v rodine. Robím to doteraz, mám na to aj živnosť. Deti sa preto pochopiteľne často objavujú v mojich knihách - príbehy a zážitky mojich vlastných detí, ale aj tých, čo opatrujem,“ hovorí Koleničová. „Deti sú pre mňa veľkou studňou inšpirácie, prekvapujú ma každý deň. Dlho som si zapisovala výroky mojich detí, ktoré stáli zato, teraz sa na nich dobre zasmejem.“
Autorka písala najprv do šuplíka, neodvážila sa svoje texty nikomu ukázať. Dnes už má na konte tri knihy.
FOTO: (ČE)
